BREZOV

Erb obce: Erb pozostáva z modrého štítu, na ktorom je znázornená zelená lúka, uprostred je vyobrazený žltý kríž a po jeho stranách sú dve brezy so žltými listami.

Poloha a prírodné podmienky

Obec Brezov sa nachádza v juhovýchodnej časti okresu Bardejov v centrálnej časti prešovského kraja v severovýchodnej časti Slovenska. Rozprestiera v pohorí Nízkych Beskýd v povodí rieky Topľa a Brezovského potoka pretekajúceho cez brezový háj (niekedy nazývaný aj Vaľkovský potok), ktorý je súčasťou Ondavskej vrchoviny v západnej oblasti Nízkych Beskýd. Katastrom obce v časti Malý Brezov preteká potok ústiaci do rieky Radomka, ktorá preteká časťou obce Pusté.

Obec je na 49° 7′ severnej zemepisnej šírky a na 21° 31′ východnej zemepisnej dĺžky. Najnižší bod obce má hodnotu 180 m. n. m . (juhovýchodná časť obce – vyústenie do rieky Topľa), najvyšší bod  je vrch Dúbrava s 348 m .n .m . (severovýchodná časť ).

Klimatické pomery – podnebie je teplé, mierne vlhké s chladnou zimou. Priemerná ročná teplota vzduchu je 10° C až 14° C. Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 650 do 800 mm. Prevažná časť zrážok pripadá na vegetačné obdobie. V oblasti prevládajú severné smery vetrov.

Obec susedí s mestom Giraltovce na juhovýchode, s obcami Kalnište a Lužany pri Topli na juhozápade, Lascov na severozápade, Matovce na severovýchode a Valkovce a Štefurov na severe. Rozloha chotára je 689 hektárov – z toho 477 ha poľnohospodárskej pôdy a 135 ha lesov.

Charakteristika obce – Historické a kultúrne dedičstvo

V obci Marhaň žil šľachtický rod Abovcov z Drienova. Pri deľbe marhaňských majetkov jeden zo šľachticov rodu Abovcov dostal panstvo v okolí brezovského hája. V roku 1335 bola vytvorená usadlosť v brezovom háji, čo bolo písomne podchytené a potvrdené Spišskou kapitulou ako Brezov vytvorený z panstva Marhaň. Brezov jestvoval už pred 13. storočím a patril k skupine starších slovenských dedín, ktoré vybudovali obyvatelia z blízkej Marhane ešte pred 11. storočím. V písomnostiach z prvej polovice 14. storočia sa dedina vyskytuje pod názvom Nyresmezo v zmysle Brezové pole, v písomnostiach z druhej polovice 14. až 16. storočia pravidelne v druhom maďarskom názve Nyrjes. Slovenský názov Brezov sa dostal do zápisov výnimočne v  prvom zázname v roku 1540. Napriek takému výskytu maďarských názvov v  písomnostiach, treba slovenský názov pokladať za pôvodný. Maďarské názvy vznikli jeho prekladaním do maďarčiny. Brezov ako majetková súčasť panstva Marhaň bol vo vlastníctve šľachticov z Drienova ešte aj v prvej polovici 15. storočia. V druhej polovici 15. a v 16. storočí patril šľachticom zo Sečoviec, Brezovice, resp. Torysy, Bertotoviec, ďalej Dežöfiovcom, Tahiovcom a Ujfalušiovcom. V roku 1652 bol v obci postavený katolícky kostol, ktorý sa v roku 1666 dostal do rúk protestanskej cirkvi a v roku 1763 opäť do rúk katolíckej cirkvi. Od roku 1788 bol Brezov miestnou kapelániou a od roku 1810 farou. Matričné zápisy sú od roku 1789.   Prvá škola (drevená, slamou pokrytá) bola postavená asi v polovici 19. storočia v blízkosti dnešnej fary. V rokoch 1947 až 1948 sa uskutočnila elektrifikácia obce. V roku 1961 bol daný do prevádzky miestny rozhlas. V r. 1992 bola vykonaná rekonštrukcia elektrických rozvodov a osvetlenia obce, rozšírenie elektrickej siete do miestnej časti Malý Brezov.

Administratívne začlenenia obce

Do roku 1960 patrila obec pod územnú správu okresu Giraltovce. Po novej územnej organizácii sa obec Brezov stala územnou a administratívnou súčasťou okresu Bardejov. Brezov je súčasťou vyššieho územného celku Prešovského samosprávneho kraja. Patrí do okresu Bardejov, rozprestiera sa v jeho juhozápadnej časti. Susedí s okresom Svidník. Obec je sídlom samosprávneho úradu, časť  administratívnych kompetencii deleguje na Spoločný obecný úrad v Bardejove.

DUKOVCE

Erb obce: V zelenom štíte sú strieborné odvrátené kosáky so zlatými rukoväťami, zdola ovenčené dvoma zlatými prekríženými klasmi. Znamenie na erbe tvorí nový erb s poľnohospodárskou tematikou, inšpirujúce sa historickou symbolikou obce z prvej polovice 19. storočia, ktorej obsahom je často sa opakujúce vyobrazenie obilného snopa obopnutého kosákom. Erb bol prijatý obecným zastupiteľstvom 22. septembra 2000 a je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslom HR: D-116/2000. Autormi erbu sú Leon Sokolovský, Sergej Pančák a Peter Kónya.

Poloha a prírodné podmienky

Obec  Dukovce leží v najzápadnejšej časti okresu Svidník, v centrálnej časti Prešovského kraja, v severovýchodnej časti Slovenskej republiky. Územie je pestré a členité, vychádzajúce  do pahorkatín. Priemerná nadmorská výška je okolo  260 m. n. m. Cez obec preteká potok Topoľa v smere zo západu na východ. Odvádza menšie a väčšie prítoky do rieky Topľa. Prudké návalové dažde spôsobujú povodne a nemalé škody na majetku občanov aj obce. „Storočnú“ vodu spomína kronikár z 20. augusta 1930 a pripomína, že „…podobnej povodne tu nebolo už od 98. rokov.“  Píše zároveň: „Možno si predstaviť silu prietrže mračien, keďže potôčiky sú krátke (blízkosť rozvodných hrebeňov), a predsa voda stúpala tak, brala sebou úrodu, dobytok, ba aj domček cigáňa sa stal obeťou nespútaného živlu.“ Neuplynulo však ďalších 100 rokov, keď v kronike obce Dukovce čítame: „Medzi pamätné roky v živote obce patrí rok 1966 a konkrétne deň 5. júla, kedy sa o 14. h spustil nad chotárom prudký lejak s ľadovcom a trval celých 40 minút, čím zničil úrodu na koreni na 100 %. Nastali veľmi ťažké dni v živote obce.“ V lete v roku 2004 sa obec pripravovala na 650. výročie prvej zmienky. Počasie oslávenkyni neprialo. Obec postihla 29. júla 2004 ďalšia ničivá povodeň. Živel vyčíňal v noci, asi „… o 22. h sa vyliala voda z potoka a brala všetko, čo jej stálo v ceste.“ Geomorfologicky sa obec rozprestiera v južnej časti Nízkych Beskýd. Horniny vznikli pre 67 až 23 miliónmi rokov v geologickom období treťohôr. Flyšové súvrstvie tvoria ílovce a pieskovec. Výsledkom pôsobenia činiteľov ako je mráz, vody, teplo a gravitácia sa vo štvrtohorách na pôvodných flyšových útvaroch vytvorili svahové uloženiny –  hliny, náplavové uloženiny Topole a ostatných tokov – štrky a hlinito-piesčitá zemina. Nerastné bohatstvo vôkol obce nie je dôsledne preskúmané. Zvláštnosťou je výskyt sírnatej vody, ktorú kronikár spomína v 30. rokoch minulého storočia. Prameň sa nachádzal v lokalite na Klinkoch, mal priaznivé účinky pri žalúdočných nevoľnostiach. Obec leží v miernom teplotnom pásme, klíma je zaradená do teplého horského klimatogeografického typu. Podnebie je vnútrozemské, silno ovplyvňované nadmorskou výškou. Priemerná teplota v najchladnejšom mesiaci v roku – v januári je – 4 až – 5 °C.  Najteplejšie sú mesiace júl a august. V júli sa priemerná teplota pohybuje v rozpätí 18 až 19 °C. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 6 až 8 °C. Teplota nad 25 °C je 50 až 100 dní v roku. Množstvom zrážok sa Dukovce so svojím  katastrom charakterizujú ako mierne vlhké a chladnejšie. Ročne tu padne priemerne 650 až 700 mm zrážok. Najdaždivejšie sú letné mesiace jún, júl, jesenné október a november. Zrážok v zime je v porovnaní s letom a jeseňou pomerne málo a najviac sa vyskytujú v mesiaci február. Snehová pokrývka trvá 50 až 70 dní v roku. Veterný systém je skoro rovnaký ako na celom území Slovenska. Prevládajú vetry severných a južných smerov. Na základe teplotných kritérií, vlahových pomerov a ostatných ovplyvňujúcich činiteľov patria Dukovce do teplej oblasti, okrsku mierne teplého s chladnou zimou.

CHARAKTERISTIKA OBCE  – historické a kultúrne dedičstvo

Obec vznikla v prvej polovici 13. storočia, prípadne na začiatku 14. storočia. Toto konštatovanie potvrdzujú nasledujúce fakty: V prvej polovici 14. storočia patrili Dukovce zemanovi Jakubovi, synovi Dionýza a iným zemanom z Chmeľovca. Pred rokom 1354 boli pričlenené ku kráľovským majetkom, ale po príkaze kráľa Ľudovíta sa v roku 1354 opäť stali majetkom zemanov z Chmeľovca. Z týchto správ je nesporné, že Dukovce jestvovali už začiatkom 14. storočia. Písomnosti zo 14. až 16. storočia uvádzajú túto obec v maďarskom názve DUKAFALUA, ktorý patrí typologicky k maďarským názvom dedín, odvedeným od mena zemanov. od 15. do 16. storočia tu žili zemani Dukayovci (podľa miestnej kroniky). Bola to tradičná prezývka  miestnych zemanov, pochádzajúca z mena neznámeho zemana Duka. Vznik zemianskej dediny môže sa datovať v polovici 13., resp. začiatkom 14. storočia. Dukovské sedliacke domácnosti okrem richtára v roku 1427 zdanili  od osem port. Do začiatku 16. storočia  sedliaci Dukovce opustili. Majetky si rozobrali tunajší zemani, z ktorých najbohatšou rodinou sa spomína rodina Dukayovská. Až v polovici 16. storočia sem opäť dosídlili sedliakov a želiarov. V roku 1548  mali Dukovce 3 , v roku 1567  – 6 a v roku 1588 – 9 želiarskych rodín. Koncom 16. storočia sú Dukovce malou dedinou s poddanskými a zemianskymi obyvateľmi. Z kroniky z 30- tich rokov minulého storočia sa dozvedáme, že v druhej polovici v 18. storočia  dedinský stolár Ptašinský, človek znalý písma, prevzal umenie učiteľské od svojej matky. Obaja tu založili školu, učili deti čítať a písať. „Zariadenie tejto školy bolo veľmi primitívne. Sedelo sa na zemi, tabuľa bola na prípecku, na ktorú sa písalo uhľom.“ Ďalší text je naozaj pozoruhodný: „Táto žena (rozumej matka stolára Ptašinského) učila najmodernejšou metódou dneška „globálkou.“ … „Táto priekopnica vzdelania učila zo Sv. písma a  síce tak, že učila deti celým slovám (logickým celkom) a len potom si deti samé uvedomovali jednotlivé hlásky (analýza slova). Hľa, reformátorka, ktorá nepochopená, neznáma zomrela s vecou, ku ktorej dnešní pedagógovia (pozn. začiatok 20. storočia) len po dlhých rokoch ťažkej práce sa dostali.“ Dve svetové vojny v 20. storočí zasiahli aj obec Dukovce. Vytrvalé zápisy v kroniky sledujú ťažké časy obyvateľstva, straty na majetkoch i životoch.  V povojnovom období sa život vyvíjal v duchu doby a na princípoch socializmu. Dejiny Dukoviec si budú pamätať ešte dva dátumy. 15. júla 1971 vyšlo rozhodnutie o tom, že občania podajú návrh na zlúčenie Dukoviec a susedných Želmanoviec. Prešlo 21 rokov, a zmena spoločenského systému podnietila vôľu občanov Dukoviec oddeliť sa od Želmanoviec. Svoje odhodlanie deklarovali referendom v roku 1992, a tak 6. júla 1993 uznesení Vlády SR sa Dukovce a Želmanovce rozdelili a opäť si začali písať vlastné kroniky a dejiny zároveň.

Administratívne začlenenia obce

Dukovce sú súčasťou vyššieho územného celku Prešovského samosprávneho kraja. Patria do okresu Svidník, rozprestierajú sa v jeho najzápadnejšej časti. Susedia s okresom Bardejov a Prešov. Od roku 1850 až do roku 1960  patrila pod okres Giraltovce Jej kataster susedí s obcami Stuľany a Koprivnica  v okrese  Bardejov, s obcou Proč v Prešovskom okrese a s obcou Želmanovce  vo Svidníckom okrese. Obec je sídlom samosprávneho úradu, časť administratívnych kompetencii deleguje na Spoločný obecný úrad v Giraltovciach.

FIJAŠ

Erb obce: V modrom poli štítu na zelenom kopci biely doprava nadol vytekajúci zvlnený prameň medzi dvoma bielymi kosákmi so žltými násadami. Štít je neskorogotický.

Poloha a prírodné podmienky

Katastrálne územie obce Fijaš so samotnou obcou sa nachádza na severovýchode Slovenska v malebnej zvlnenej krajine Nízkych Beskýd. Územie po geomorfologickej stránke predstavuje oblasť Ondavskej vrchoviny, ktorá je súčasťou subprovincie Nízkych Beskýd. Výšková členitosť v tomto území je dokumentovaná medzi najnižším bodom katastra, ktorý sa nachádza na sútoku Fijašského potoka a a rieky Radomky vo výške 240 m. n. m. Najvyššie položeným miestom je …..Ondavská vrchovina so svojimi hlbokými lesmi a lúkami vytvárajú vhodné podmienky pre vytváranie sídiel rekreačného charakteru s hlavnou obytnou funkciu. Po stránke hydrografickej je územie odvodňované tokom Fijašského potoka a celá vodná sústava s riekou Radomka patrí do povodia Bodrogu. Z pohľadu klimatických pomerov územie patrí do mierne teplej oblasti a nachádza sa na rozhraní oceánskeho a kontinentálneho podnebia. Podnebie je vnútrozemské , mierne vlhké a teplé s priemernou ročnou teplotou 6,7 °C. Najteplejším mesiacom je júl a najchladnejším mesiacom je január. Priemerný ročný úhrn zrážok je 700 mm, najsuchší je január a najviac zrážok je v júli a auguste. Z dlhodobého hľadiska dochádza k postupnému úhrnu zrážok.

Charakteristika obce – historické a kultúrne dedičstvo

Sídlisko založil šoltýs s usadlíkmi v pol. 14. stor. Najstarší písomný doklad o dedine pochádza z r. 1390 ako Fyasa, keď o ňu viedli spor rodiny Cudarovcov a Rozgonyiovcov. Od stredoveku bola majetkovou súčasťou panstva Radoma na základe zákupného práva neskôr Makovickému hradnému panstvu a ešte neskôr patrila Bornemisszovcom, Boczkaiovcom, Rákocziovcom, Bánovcom a iným zemepánom. Osídlenie obce sa datuje od konca eneolitu a začiatku doby bronzovej. Bola tu zistená i veľká rozoraná mohyla z neskoršej doby kamennej. V r. 1427 tu hospodárilo vyše 10 poddanských, roľníckych domácností.  Koncom 15 storočia sa po vpáde poľských vojsk obec vyľudnila. V r. 1600 bolo v sídlisku asi 7 poddanských domov. Neskôr sa tu usadzovalo valašské obyvateľstvo. V r. 1715 až 1720 tu postupne hospodárilo 8 až 6 poddanských domácností, v r. 1828 bolo 34 domov a 253 obyv., v r. 1900 bolo 139 obyv., v r. 1970 200 obyv. Gréckokatolícky kostol  pochádza z prvej pol. 19. stor.   

 

Administratívne začlenenie obce

Obec Fijaš je  súčasťou vyššieho územného celku Prešovského samosprávneho kraja. Patría do okresu Svidník, rozprestiera sa v jeho juhovýchodnej i. Susedí s okresom Stropkov. Do roku 1918 obec patrila do Šarišskej stolice. Do roku 1960  patrila pod okres Giraltovce a po roku 1960 do okresu Bardejov a po územnej reorganizácii patrí do okresu Svidník. Jej kataster susedí s obcami Matovce, s mestom Giraltovce v okrese Svidník. Obec je sídlom samosprávneho úradu, časť administratívnych kompetencii deleguje na Spoločný obecný úrad v Giraltovciach.

GIRALTOVCE

Erb mesta: V modrom štíte nad strieborným kosákom so zlatou rúčkou zlatý snop. Vlajku mesta tvorí sedem pozdĺžnych pruhov (žltý, modrý, biely, modrý, biely, modrý, žltý). Farebne vychádza z farieb mestského erbu a je jedinečná, vlastná len Giraltovciam. Vlajka má mať pomer strán 2:3, ukončená má byť dvomi cípmi (zástrihom) siahajúcim do jednej tretiny dĺžky listu vlajky.

Poloha a prírodné podmienky

Mesto Giraltovce leží v juhozápadnej časti okresu Svidník, v severnej časti Prešovského kraja a severovýchodnej časti Slovenska, pri sútoku rieky Tople a Radomky v Nízkych Beskydách.

Územie Giraltoviec má rovinato – kopcovitý charakter. Výškový rozdiel medzi najvyššie a najnižšie položeným miestom je 200 m. Priemerná nadmorská výška je 200 m. n. m.

Mestom preteká rieka Topľa od severu na juh, kde sa vlieva do rieky Ondava. Do jej koryta sa 2 km južne od mesta vlieva potok Radomka. Geomorfologicky sa mesto rozprestiera v Nízkych Beskydách. Horniny v Giraltovskej kotline vznikli v geologickom období treťohôr pred 67 – 23 mil. rokov. Na flyšovom súvrství ílovcov a pieskovcov vplyvom geologických činiteľov vznikali uloženiny – hliny – ílovito – pieščité a čisto ílovité a náplavové uloženiny Tople – štrky a pieščito – hlinitá zemina. Celá oblasť leží v miernom teplotnom pásme a jeho klíma patrí k teplému horskému klimatogeografickému typu. Podnebie oblasti je vnútrozemské. Priemerná ročná teplota sa pohybuje od 6 – 8 stupňov. Počet dní s teplotou nad 25 stupňov je 50 – 80 dní. Množstvo zrážok charakterizuje oblasť Giraltoviec ako mierne vlhkú a chladnejšiu. Najmenej zrážok je v zime. Snehová prikrývka trvá v priemere necelých 60 dní. Vetry prevládajú severných a južných smerov.

Charakteristika mesta–historické a kultúrne dedičstvo

Toto územie bolo osídlené už v eneolite, o čom svedčia archeologické nálezy.

Ako osada s názvom Giralth alebo Geralth sa písomne spomína z roku 1416 ako majetok šľachticov z Drienova v rámci Marhaňského panstva. Majitelia osady ( šlachtické rodiny), z ktorej sa časom vyvinulo mesto, sa často menili. Posledným veľkostatkárom bol Báno. Z jeho čias ostali 3 kaštiele a 3 parky. Ten, čo stál pri Základnej škole, zbúrali, zachovalo sa však jeho murované ohradenie. V ďalšom sídli Domov sociálnych služieb. Dnes žije v Giraltovciach 4 10 obyvateľov. V Giraltovciach sa od nepamäti darilo popri poľnohospodárstve i výrobe plátna, keramiky, papiera a sklárstva. Keramika z miestnej manufaktúry dopĺňa napríklad múzejnú zbierku v Maďarsku.

V roku 1850 sa Giraltovce stali okresným sídlom Topľanského a od roku 1867 Giraltovského okresu. Vyše 100 rokov patrili Giraltovciam okresné inštitúcie, vrátane súdu a väzenia. Výhodou Giraltoviec bola vždy strategická poloha – priesečník okresných miest so vzdialenosťou necelých 30 km.

Prudký rozvoj zaznamenalo mesto po roku 1945. Vzniká tu textilný priemysel, neskôr transformovaný na Kožiarske závody so 700 zamestnancami. Ďalej pribudol mliekarenský závod, tehelňa, pekáreň a ČSAO. Dnes v meste pôsobia len malé súkromné drevárske, stavebné, kožiarske a krajčírske firmy, potravinárske podniky a množstvo maloobchodných predajní. Prvá škola bola založená v roku 1932. Dnes tu pôsobia 2 stredné odborné školy, gymnázium, základná umelecká škola, 2 základné školy a materská škola.

Mesto je centrom samosprávy pre 18 priľahlých obcí s čím súvisí aj sústredenie obchodov, bánk, poisťovní dielní a rôznorodých služieb. A práve preto sa vytvorila v Giraltovciach i Miestna akčná skupina Topoľa, ktorá vytvára podmienky pre rôznorodé aktivity samospráv 20 obcí, podnikateľom terciálnemu sektoru. Za podpory Európskej únie veľa objektov bolo v meste zrekonštruovaných, vrátane inžinierskej vybavenosti, došlo k revitalizácii námestia, čím mesto dostalo nový vzhľad. Komplexnou vybavenosťou sa Giraltovce stali centrom ekonomického, spoločenského, obchodného, školského a kultúrneho diania mikroregiónu Topoľa. Veriaci majú k dispozícii evanjelický kostol, rímskokatolícky kostol a gréckokatolícky chrám. Evanjelický kostol bol vybudovaný na konci 18. storočia. Z oblasti športu sa darí futbalu, volejbalu, cykloturistike a jazdectvu pre ktoré sa postupne vytvárajú vhodné materiálne podmienky. V Giraltovciach sa, najmä počas letných mesiacov, rozozvučia tóny ľudovej piesne, folku a jazzu v rámci viacerých kultúrnych slávností. V mestskom parku je vybudovaný amfiteáter, ktorý bol v rámci cezhraničnej spolupráci Poľsko– Slovensko zmodernizovaný a časť rekonštruovaná, čím nedošlo len k vizuálnej zmene amfiteátra a parku, ale sa vytvorili optimálne podmienky pre organizovanie kultúrnych a spoločenských akcii a vytvorenia zázemia pre rozvoj niektorých z foriem domáceho, ale i zahraničného CR.V Giraltovciach pôsobili významné osobnosti spoločenského života a to napríklad kňaz a národný buditeľ Adam Hlovík a lekár Jozef Goldberger.

Administratívne začlenenie mesta

Z hľadiska verejnej správy je mesto súčasťou Prešovského samosprávneho kraja. Patrí do okresu Svidník, nachádza sa v jeho juhozápadnej časti. Svojou výnimočnou polohou tvorí prirodzenú polohu medzi okresmi Svidník, Bardejov, Prešov, Vranov nad Topľou a Stropkov.

Je sídlom Matričného úradu pre samotné mesto a desať spádových obcí.

V meste má pôsobnosť i Spoločná úradovňa v rámci preneseného výkonu štátnej správy pre 19 obcí.

KALNIŠTE

Erb obce: V zelenom štíte strieborné prekrížené sekery so zlatými poriskami, prevýšené piatimi zlatými klasmi obopätými strieborným kosákom so zlatou rukoväťou. Znamenie na erbe rozpracováva zamestnanecký motív, pripomínajúci tradičné poľnohospodárstvo a prácu v lese.

Poloha a prírodné podmienky
Kalnište je potočná rádová dedina na východnom Slovensku, v juhozápadnej časti okresu Svidník. Rozprestiera sa neďaleko mesta Giraltovce, v južnej časti Nízkych Beskýd, v údolí rieky Topľa. Stred obce má nadmorskú výšku 210 m n. m. Nadmorská výška v okolí sa pohybuje od 180-380 m. Východná časť kalništského chotára je rovinatá, západná je mierne zvlnená. Na severozápadnej strane sa tiahne agátový a na severe listnatý les. Ostatok tvoria lúky a polia. Obcou preteká Viničný potok s prítokom zvaným Mikľov potok. Neďaleko za obcou tečie rieka Topľa. Pre celú oblasť je typická karpatská flóra s listnatými lesmi. Geomorfologicky patrí obec do Nízkych Beskýd. Horniny v Kalništskom chotári vznikli v geologickom období treťohôr pred 67 – 23 mil. rokov. Na flyšovom súvrství ílovcov a pieskovcov vplyvom geologických činiteľov vznikali uloženiny – hliny – ílovito – pieščité a čisto ílovité a náplavové uloženiny Tople – štrky a pieščito – hlinitá zemina. Celá oblasť leží v miernom teplotnom pásme a jeho klíma patrí k teplému horskému klimatogeografickému typu. Podnebie oblasti je vnútrozemské. Priemerná ročná teplota sa pohybuje od 6 – 8 stupňov Počet dní s teplotou nad 25°C je 50 – 80 dní. Množstvo zrážok charakterizuje územie obce ako mierne vlhké a chladnejšie. Najmenej zrážok je v zime. Snehová prikrývka trvá v priemere necelých 60 dní. Vetry prevládajú severných a južných smerov.

Charakteristika obce – historické a kultúrne dedičstvo
Prvé písomné zmienky o obci sa našli v darovacích listinách z roku 1363 a viažu sa k rodine Kálnássy, ktorá usadlosť i pozemky vlastnila. Viaceré podoby pomenovania obce – Kalnas, Kálnas, Kalnisth, Kalnosch, Kalnischt, Kálnás, Kalnište – majú svoje historické zdôvodnenie. Pôvodná osada mohla vzniknúť niekedy v 12.-13. storočí na slovanskom podloží a je to tvar Kálnás, ktorý sa udržal až do 19.storočia. Nemecké podoby názvu sú známe až z 18. storočia. Slovenská podoba Kalnište je novodobá. Už v roku 1412 sa tu spomína mlyn. Na začiatku 16. storočia asi bola nejaká malá škola a fara. Okolo roku 1600 sa spomína iba 18 obývaných poddanských domov, zemianska kúria, kostol, fara, škola a mlyn. Aj v ďalších písomnostiach zo 14.-16. storočia sa vyskytuje iba pomenovanie Kálnás. Približne v roku 1650 založili Kálnássyovci v obci Kálnás rodinný cintorín, pochovávať sa v ňom prestalo v roku 1800 po veľkej povodni. Posledným pochovaným bol Ján (1754-1839), jeho náhrobok sa zachoval dodnes a patrí k registrovaným národným historickým pamiatkam. Do pamätného fondu nehnuteľností z roku 1968 boli zaradené aj kaštieľ, kúria a zvon. O kaštieli a kúrii možno dnes písať už len v minulom čase. Kaštieľ dal postaviť Alexander Kálnássy v roku 1774. Stojí na kopci v blízkosti rímsko-katolíckeho kostola. Neskorobarokový objekt mal barokové klenby. Pôvodné fasády boli bohato zdobené štukovými nadokennými rímsami, štylizovanými volutovými a mušľovými hlavicami pilastrov. V súčasnosti je neobývaný, v havarijnom stave. Kúria pochádza z 18. storočia a ide o barokovo-klasicistickú budovu. Kúriu dali postaviť Kolosyovci, ktorí od Kálnássyovcov po roku 1898 odkúpili celý majetok. V 60. rokoch bola kúria zbúraná. Na rodinnom cintoríne sa zachoval klasicistický náhrobok z roku 1839. Kamenný pomník má nad oválnym nápisom plastický erb rodiny Kálnássy. V záznamoch rodiny Kálnássyovej sa spomínajú tri zvony, ktoré boli venované tunajším evanjelikom. Zvon z roku 1686 bol pôvodne osadený v drevenej zvonici. Zvon dal zhotoviť Alexander Kálnássy. Zvon v roku 1992 zreštauroval arch. Oliver Kálnássy. Na základe jeho projektu bola postavená nová zvonica, do ktorej bol zvon osadený a vysvätený. Až začiatkom 20. storočia sa spomínajú sedliaci, ktorí si prenajímali panské polia. Z remesiel sa uvádza predovšetkým kováč a mlynár. Obyvatelia rozprávali šarišským nárečím. Domy boli zrubové omazané hlinou a zastrešené slamenou strechou. Na dvore stála studňa s rumpálom. V roku 1929 sa odovzdala do užívania jednotriedna škola. V tridsiatych rokoch bola založená knižnica, hasičský zbor a začala sa písať kronika obce (1936), mala názov Pamätná kniha obce Kálnist. Druhá svetová vojna otriasla dedinou. Kalnište bolo oslobodené v januári 1945. V roku 1948 sa vykonala elekrifikácia, o rok na to sa zaviedlo telefonické spojenie.

KOBYLNICE

Erb obce: V modrom štíte je na zvýšenej oblej pažiti, preloženej zlatým snopom obopätým strieborným šikmým kosákom so zlatou rukoväťou, kráčajúca zlatá striebrohrivá, striebrokopytá a striebrochvostá kobyla. Motívom erbu je poľnohospodársky námet z odtlačku obecnej pečate zo 40. rokov 19. storočia. Je to hovoriaci symbol.

Poloha prírodné podmienky
Kobylnice sú horská obec v Nízkych Beskydách na ľavostrannom prítoku Tople. Nadmorská výška v strede obce je 230 m n. m. a v chotári 200 – 419 m n. m. Mierne členitý povrch chotára tvoria vrstvy treťohorného flyšu a svahové hliny. Prevláda les s porastom duba, buka a hrabu.

História obce
Osídlenie nastalo koncom eneolitu a začiatkom doby bronzovej – mohyly skupiny východoslovenských mohýl. Obec je doložená z roku 1363 ako Alsou Kabalapataka, neskôr ako Kwbwlnyche (1372), Kubolnicha (1414), Kobulnica, Kobylnice (1920), Kobylnice (1927); maďarsky Kobulnica, Kabalás. V roku 1391 v majetkovom spore s Cudarovcami pripadla obec Rozgonyovcom. Obec patrila panstvu Čičva, v 19. storočí Bánovcom, Dessewffyovcom a iným. V roku 1493 mala 7 port, v roku 1715 mala 1 opustenú a 6 obývaných port, v roku 1787 mala 40 domov a 273 obyvateľov, v roku 1828 mala 32 domov a 237 obyvateľov. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1363. Za I. ČSR obyvatelia pracovali prevažne v poľnohospodárstve a v lesoch. Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch v Giraltovciach. Obec Kobylnice sa nachádza v regióne Šariš v okrese Svidník približne 7 km od Giraltoviec smerom na Hanušovce nad Topľou. S počtom obyvateľov 94 (103) sa radí k malým obciam. Rozloha obce je 1042 ha. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1363 (1326).Obec s rovnakým názvom Kobylnice sa nachádza aj v Českej republike v regióne Cezava okres Brno-venkov. Ďalšia obec sa nachádza v regióne Kutnohorsko pri meste Kutná Hora 70 km východne od Prahy s názvom Kobylnice u Kutné Hory.

KRAČÚNOVCE

Erb obce: V modrom štíte pod striebornou osemhrotou položenou kométou je zlatý snop. Pod snopom je strieborný ľavošikmý kosák so zlatou rukoväťou. Je to historický pečatný symbol – snop s kosákom z 19. storočia a je doplnený o hovoriaci motív betlehemskej hviezdy, ktorá z neho robí hovoriaci erb Kačúnoviec – Kračún – Vianoce. Erb bol prijatý obecným zastupiteľstvom 28. júna 1995 a je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslom HR: K-58/1995. Autormi erbu Sergej Pančák a Peter Kónya.

Poloha a prírodné podmienky
Obec Kračúnovce leží v juhozápadnej časti okresu Svidník, takmer v centre Prešovského kraja, v severovýchodnej časti Slovenskej republiky. Územie tvoria z väčšej časti roviny, vychádzajúce na juhovýchode do miernych pahorkatín. Priemerná nadmorská výška je 198 m.n.m. Najnižšia je 186 m a najvyšší bod obce dosahuje až 479 m. Obcou preteká potok Topoľa (v Kračúnovciach je pomenovaný ako Mlynský potok, pretože preteká okolo mlyna) v smere zo západu na východ. Prudké návalové dažde spôsobujú povodne a nemalé škody na majetku občanov aj obce. Východne od obce, v katastri Železníka, tečie Topľa, do ktorej sa Topoľa vlieva. Potok Topoľa priberá jarček prameniaci v lese Chorvát, odkiaľ nesie názov Chorvátsky jarek. Geomorfologicky sa obec rozprestiera v južnej časti Nízkych Beskýd. Horniny vznikli pre 67 až 23 miliónmi rokov v geologickom období treťohôr. Flyšové súvrstvie tvoria ílovce a pieskovec. Výsledkom pôsobenia činiteľov ako je mráz, vody, teplo a gravitácia sa vo štvrtohorách na pôvodných flyšových útvaroch vytvorili svahové uloženiny – hliny, náplavové uloženiny Topole – štrky a hlinito-piesčitá zemina. Obec leží v miernom teplotnom pásme, klíma je zaradená do teplého horského klimatogeografického typu. Podnebie je vnútrozemské, silno ovplyvňované nadmorskou výškou. Priemerná teplota v najchladnejšom mesiaci v roku – v januári je – 4 až – 5 °C. Najteplejšie sú mesiace júl a august. V júli sa priemerná teplota pohybuje v rozpätí 18 až 19 °C. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 6 až 8 °C. Teplota nad 25 °C je 50 až 100 dní v roku. Množstvom zrážok sa Kračúnovce so svojím katastrom charakterizujú ako mierne vlhké a chladnejšie. Ročne tu padne priemerne 650 až 700 mm zrážok. Najdaždivejšie sú letné mesiace jún, júl, jesenné október a november. Zrážok v zime je v porovnaní s letom a jeseňou pomerne málo a najviac sa vyskytujú v mesiaci február. Snehová pokrývka trvá okolo 60 dní v roku.
Veterný systém je skoro rovnaký ako na celom území Slovenska. Prevládajú vetry severných a južných smerov. Na základe teplotných kritérií, vlahových pomerov a ostatných ovplyvňujúcich činiteľov patria Kračúnovce do teplej oblasti, okrsku mierne teplého s chladnou zimou.

Charakteristika obce KRAČÚNOVCE- historické a kultúrne dedičstvo.
Najstaršou listinou, ktorá sa vzťahuje k územiu Kračúnoviec je donačná listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1212. Kráľ ňou potvrdil darovanie územných majetkov rehoľníkom Rádu Božieho hrobu – tzv. krížovníkom. Darované územie zahrňovalo aj územie dnešnej dediny. V listine sa vyskytuje názov potoka Čepcov, z čoho sa dá odvodiť, že už pred 13. storočím toto územie bolo osídlené. Prvá písomná zmienka je z roku 1347. Táto udalosť odplynila ďalší vývoj obce. Dedina vznikla na území panstva Chmeľov a pod neho patrila prakticky nepretržite od spomínaného roku 1212 až do 16. storočia. Na prelome 15. a 16. storočia sú Kračúnovce stredne veľkou poddanskou obcou. Už vtedy tu bola škola, kostol s farou a sídlo šoltýsa. Začiatkom 20. storočia mali Kračúnovce 330 obyvateľov, v polovici 20. storočia 466 a a do 90 – tých rokov vstúpili takmer s tisíckou. V roku 2014 mali Kračúnovce 1 215 obyvateľov. K najstarším kultúrno-historickým pamiatkam patrí barokovo-klasicistický kostol z 18. storočia. Staré gotické jadro je z 15. storočia. Dnešnú podobu dostal kostol v roku 1901. Prvými zemepánmi Kračúnoviec boli Semseyovci. V prvej polovici 18. storočia rodina prichádza o svoje majetky. Novým vlastníkom kračúnovskej časti sa stáva rodina Fejervaryovcov zo Solivaru. Časť majetkov Semseyovcov prechádza aj do vlastníctva rodiny Herzoghovcov a Schullekovcov. Na prelome 19. a 20. storočia sa objavujú v Kračúnovciach rody Herzogh, Schullek, Ferentzy a Bozsits. Herzoghov kaštieľ pochádza zo začiatku 17. storočia, prefasádovaný v prvej polovici 19. storočia. Pôdorys má ústrednú chodbu, na ktorú sú napojené ostatné miestnosti. Ku kaštieľu patrí aj socha sv. Jana Nepomuckého, ktorá je v súčasnosti v areáli kostola. Súčasť kaštieľa tvoril nádherný park, v súčasnosti bez „historickej zelene“. V roku 1983 kaštieľ a park vyhlásili za kultúrnu pamiatku

Etymologický pôvod názvu.
Vysvetlenie názvu obce má niekoľko verzií:
Verzia 1.: Základom názvu obce Kračúnovce môže byť osobné meno odvodené od latinského mena Karactinus.
Verzia 2.: Osobné meno Kračún niesol šoltýs alebo zemiansky vlastník obce. Lenže medzi šľachtickými vlastníkmi panstva Chmeľov a dediny Kračúnovce sa takého meno nenachádzalo, pravdepodobnejšia je teda verzia, že meno Kračún mal šoltýs.
Verzia 3.: Maďarský základ slova „karáscony“ znamená však Vianoce, pričom v slovenskej terminológii nachádzame aj pomenovanie pre vianočný koláč „kračún“, resp. štedrák.
Verzia 4.:Názov obce môže byť odvodený aj od slova „kračún“ teda krátky.

Z najnovšej histórie Kračúnoviec
Život obyvateľov Kračúnoviec, tak ako celej tejto oblasti, je od prvopočiatkov spojený s pôdou. Symbolizuje to aj snop obilia v erbe obce. Mimoriadne ťažkú dobu prežívali obyvatelia Kračúnoviec na prelome 19. a 20. storočia. Keďže ľudí nestačila obživiť pôda, ktorú obrábali, boli nútení odchádzať za prácou ďaleko, až na Americký kontinent. Mnohí z nich tam zostali žiť natrvalo, iní sa vrátili a za ťažko zarobené peniaze si kúpili pôdu, postavili domy. Ťažko prežívali aj obdobie I. svetovej vojny. Po vzniku prvej ČSR Kračúnovce zostali poľnohospodárskou dedinou a len sporadicky sa v obci objavujú remeselníci: kováči, kolári, mlynári aj obchodníci (najmä židovské rodiny). V roku 1921 vznikol v obci hasičský dobrovoľný zbor, ktorý je v akčnej činnosti dodnes. Vznik slávnej kračúnovskej dychovky v roku 1929 je spojený s menom zemianskeho rodu Bozsitsovcom. Po II. svetovej vojne sa život pomaly vracal do normálnych koľají, po vojne sa obec vzmáhala a zveľaďovala. V roku 1948 obec elektrifikovali. O rok neskôr do obce zaviedli telefonické spojenie. V tomto roku dali do užívania aj futbalové ihrisko. Kračúnovčania zachovávajú tradičnú kultúru svojich predkov. Oživujú ju v existencii a aktívnej činnosti tunajších foklóristov i samotného obyvateľstva, ktoré sa rado vracia k nevyčerpateľnej studnici života. Ľudová kultúra vo svojej duchovnej i hmotnej podobe nesie typické hornošarišské znaky. V obci pôsobí aj známa folklórna skupina Kračúnovčan, ktorá v spolupráci s obecným úradom od roku 2001 organizuje folklórne slávnosti.

Administratívne začlenenia obce
Kračúnovce sú súčasťou vyššieho územného celku Prešovského samosprávneho kraja. Patria do okresu Svidník, rozprestierajú sa v jeho juhozápadnej časti. Susedia s okresom Prešov a Vranov nad Topľou. Obec je sídlom samosprávneho úradu, časť administratívnych kompetencii deleguje na Spoločný obecný úrad v Giraltovciach.

KUKOVÁ

Erb obce: Na zelenom štíte sú zobrazené dva zlaté snopy obilia, medzi ktorými je umiestnený kolovrátok. Symbol na erbe charakterizujú tradičné zamestnania obyvateľov Kukovej – poľnohospodárstva a výrobu domáceho plátna.

Poloha a prírodné podmienky
Obec Kuková leží v najzápadnejšej časti okresu Svidník, na severe Prešovského kraja v severovýchodnej časti Slovenskej republiky. Územie tvoria z malej časti roviny vychádzajúce do miernych pahorkatín. Priemerná nadmorská výška je 205 metrov, najnižšie položeným bodom je na rozhraní katastrov Kukovej a Lúčky pri Topoli – 195 m.n.m. a najvyššie položeným bodom je vrch Vichter 485 m.n.m. Obcou preteká riečka Topoľa v smere zo západu na východ. Prudké návalové dažde spôsobujú v niektorých rokoch povodne a nemalé škody na majetku občanov aj obce. Geomorfologicky sa obec rozprestiera v južne strane Nízkych Beskyd. Horniny vznikli pre 67 až 23 miliónmi rokov v geologickom období treťohôr. Flyšové súvrstvie tvoria ílovce a pieskovec. Výsledkom pôsobenia činiteľov ako je mráz, vody, teplo a gravitácia sa vo štvrtohorách na pôvodných flyšových útvaroch vytvorili svahové uloženiny – hliny, náplavové uloženiny Topole – štrky a hlinito-piesčitá zemina. Obec leží v miernom teplotnom pásme, klíma je zaradená do teplého horského klimatogeografického typu. Podnebie je vnútrozemské, silno ovplyvňované nadmorskou výškou. Priemerná teplota v najchladnejšom mesiaci v roku – v januári je – 4 až – 5 °C. Najteplejšie sú mesiace júl a august. V júli sa priemerná teplota pohybuje v rozpätí 18 až 19 °C. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 6 až 8 °C. Teplota nad 25 °C je okolo 50 dní v roku. Množstvom zrážok sa Kuková s jej katastrom charakterizuje ako mierne vlhká a chladnejšia obec. Ročne tu padne priemerne 650 až 700 mm zrážok. Najdaždivejšie sú letné mesiace jún, júl, jesenné október a november. Zrážok v zime je v porovnaní s letom a jeseňou pomerne málo a najviac sa vyskytujú v mesiaci február. Snehová pokrývka trvá 60 až 80 dní v roku. Veterný systém je skoro rovnaký ako na celom území Slovenska. Prevládajú vetry severných a južných smerov. Na základe teplotných kritérií, vlahových pomerov a ostatných ovplyvňujúcich činiteľov patrí Kuková do teplej oblasti, okrsku mierne teplého s chladnou zimou.

Charakteristika obce – historické a kultúrne dedičstvo
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1370. Názov obce je odvodený od maďarského pomenovania „kűkőmezy“ – voľne preložené ako „modrá medza“. Keďže tento výraz sa nedá uplatniť pri vysvetlení názvu predpokladá sa, že prvým šoltýsom (prvý nájomca pôdy, na ktorej bezplatne hospodáril v postavení richtára – pozn. autora), ktorý obsadil toto územie bol práve Kűkőmezy, podľa jeho mena je aj pomenovanie obce. V obci je pozoruhodný, žiaľ v dezolátnom stave, kaštieľ zo 17. storočia, ktorý obec v rámci reštitúcie odovzdala priamemu potomkovi posledného majiteľa. Posledným majiteľom kaštieľa a rozsiahlych území v katastri Kukovej aj v jej širšom okolí bol Pavol BANO, ktorý zo svojho kaštieľa definitívne odišiel v roku 1945. Spolu so svojím otcom Arpádom je pochovaný v areáli evanjelického kostola v Kukovej. Obyvatelia Kukovej sa živili v prevažnej miere poľnohospodárstvom a ďalšími s ním súvisiacimi činnosťami: výroba plátna, tkáčstvo, kolárstvo – výroba kol, vozov a krosien. Prvýkrát sa v písomných análoch zachoval počet obyvateľstva z roku . K 31.12.2014 Kuková mala 720 obyvateľov. V obci je elektrina od r. 1951, pošta od r. 1960, telefónny automat od r. 2000, verejný vodovod od r. 1964, vo výstavbe od r. 2006 je čistička odpadových vôd s kanalizačnou sieťou. Od roku 2002 je v prevádzke rozvodná sieť plynu. V roku 1950 vznikol a dodnes je aktívny dobrovoľný hasičský zbor.

Administratívne začlenenia obce
Kuková je súčasťou vyššieho územného celku Prešovského samosprávneho kraja. Patrí do okresu Svidník, rozprestiera sa v jeho juhozápadnej časti. Susedí s okresom Prešov a Bardejov. Obec je sídlom samosprávneho úradu, časť administratívnych kompetencii deleguje na Spoločný obecný úrad v Giraltovciach.

LASCOV

Poloha a prírodné podmienky
Obec Lascov leží v južnej časti okresu Bardejov , v centrálnej časti Prešovského kraja a na severovýchode Slovenska. Rozprestiera v oblasti Nízkych Beskýd v provincii Východných Karpát a v údolí východného prítoku rieky Topľa a na terase v nadmorskej výške 190 m. Celé toplianske údolie leží v Raslavickej brázde, ktorá je súčasťou Ondavskej vrchoviny. Obec je približne na 50° severnej zemepisnej šírky a na 21° východnej zemepisnej dĺžky. Najnižší bod obce má hodnotu 180 m. n. m . Klímatické pomery – podnebie je teplé, mierne vlhké s chladnou zimou. Priemerná ročná teplota vzduchu je 10° C až 14° C. Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 650 do 800 mm. Prevažná časť zrážok pripadá na vegetačné obdobie. V oblasti prevládajú severné smery vetrov.

Charakteristika obce – historické a kultúrne dedičstvo
Podľa najstarších zachovalých dokumentov, uložených v archíve v Budapešti, je 1.písomná zmienka o obci z roku 1370, i keď územie Topli bolo obývané už skôr. Názov obce pramení pravdepodobne v osobnom mene, v zachovalej pôvodine Laszó, no ani dostupné údaje neposkytujú jednoznačné poznatky o jej pôvode. Z obsahu dobovej listiny vyplýva, že obec jestvovala už skôr a patrila k panstvu Marhaň. Do polovice 15. storočia patrilo celé marhaňské panstvo aj s priľahlými obcami Lascov, Brezov, Giraltovce a Francovce šľachticom z Drienova. V stredoveku boli vlastníkmi Abovci, neskôr rod Dessewfyovcov. Obec je doložená z roku 1370 ako Lazdouch, neskôr ako Lazo (1427), Lascow (1773), Lasczó (1786), Lástovice (1920), Lascov (1927); po maďarsky Lászcó, Lászó. V roku 1787 bolo v obci 29 do-mov a 216 obyvateľov. Klimatické podmienky priaznivo ovplyvňovali osídľovanie tohto územia, a tak už v 11. a začiatkom 12. storočia sa tu usadzovalo slovanské obyvateľstvo. Tunajšie obyvateľstvo sa zaoberalo tradičným poľnohospodárstvom a prácou v okolitých lesoch. Podľa 1. sčítania ľudu v roku 1787 tu bolo 29 domov s 216 obyvateľmi. Najstarší rodinný dom je z roku 1900, najprudšia bytová výstavba bola v 60. – 80. tých rokoch 20. storočia. Dominantou obce je gréckokatolícky kostol Krista kráľa z roku 1937. Obec bola elektrifikovaná v roku 1947, v roku 1958 bolo založené JRD. V roku 1967 bola svojpomocne vybudovaná šatňa TJ a v roku 1973 Materská škola so Školskou jedálňou. Obec bola splynofikovaná v roku 1999. Od roku 2002 má obec v zriaďovateľskej pôsobnosti Základnú školu, Materskú školu a Školskú jedáleň. V roku 2006 bola realizovala rekonštrukcia verejného osvetlenia a verejného rozhlasu. Kultúrny a spoločenský rozvoj obce nastal v roku 1958, kedy bola dokončená výstavba kultúrno-správnej budovy a po príchode 1. učiteľa do obce sa začalo s vyučovaním žiakov 1.-5. ročníka. Andrej Hirňak tu pôsobil ako učiteľ, osvetár a všestranne činná osobnosť od roku 1958 až do smrti v roku 1990. Za jeho pôsobenia bola založená miestna ľudová knižnica, šíril zdravotnícku osvetu a v 60-tych rokoch zaznamenalo rozkvet ochotnícke divadlo.

V roku 2003 zanietení ochotníci nadviazali na bohaté tradície z minulosti. V roku 2003 založili folklórnu skupinu Lascovjani, vystúpili v obci s estrádnym pásmom a nacvičili divadelnú hru Kubo po lascovsky. V oživovaní tradícii nášho regiónu pokračujú doteraz vystúpeniami na folklórnych prehliadkach a na rôznych spoločenských podujatiach. Pri Miestnom odbore Matice slovenskej pôsobí dedinská folklórna skupina, ktorá s vlastnými krojmi udržiava tradície a šíri folklór toplianskej doliny. V roku 2007 boli dobudované ďalšie 2 autobusové zastávky, onedlho viacúčelové ihrisko, v roku 2009 Dom nádeje, vodovod pre rómsku osadu a prístupový chodník. Kultúrno-správna budova z roku 1958 s prístavbou z roku 1999 už nevyhovovala požiadavkám súčasnej doby a vyžadovala si opravu. Rozsiahla modernizácia KSB bola realizovaná s podporou Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka .V obci je Poľnohospodárske družstvo a predajňa so zmiešaným tovarom. Spätosť s históriou, ale aj odkaz pre budúce generácie – to je dôvod, prečo má obec svoj erb a obecné symboly. Od roku 1994 obecné zastupiteľstvo iniciovalo návrh heraldickej predlohy vychádzajúcej z tradície pestovania viniča na juhozápadných svahoch chotára. Najvhodnejším sa ukázala kombinácia dvoch strapcov hrozna s tradičnými poľnohospodárskymi symbolmi – snopom obopnutým kosákom. Dnes je obec dynamická a živá. Podľa sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2014 má obec 550 obyvateľov, z toho 180 Rómov.

LÚČKA

Obec Lúčka leží v juhozápadnej časti Nízkych Beskýd, v dolnej časti údolia Topole na sútoku riek Topoľa, Čurlík a Čepcovský potok v nadmorskej výške okolo 200m.
Prvýkrát sa obec v písomnej podobe spomína v roku 1401. Od stredoveku patrila Bánovcom. Počas prvého sčítania ľudu (1787) bolo v obci 16 domov a 114 obyvateľov, podľa súpisu (r.1828 – 20 domov a 175 obyvateľov, r.1910 – 162 obyvateľov). Do roku 1918 obec administratívne patrila do Šarišskej stolice.
Obec má výhodnú polohu, keďže sa nachádza na cestnej komunikácii, spájajúcej Prešov s Poľskom. V súčasnosti tu žije vyše 515 obyvateľov. Sakrálna dominanta Lúčky, rímskokatolícky kostol Nanebovzatej Panny Márie, bol postavený v roku 1993. Neodmysliteľnou súčasťou obce je zvonica z roku 1968. Nachádza sa pri Dome nádeje, s ktorým tvorí architektonický celok. Administratívnym ako aj kultúrnym centrom obce je budova obecného úradu. V jej priestoroch bola zriadená spoločenská sála. V obci funguje prvostupňová základná škola od roku 1992 a materská škola od roku 1978. Obec značne podporuje športové, kultúrne aktivity – miestny obyvatelia majú k dispozícii futbalové ihrisko a multifunkčný športový areál, detské ihrisko a dobre pracuje aj DPO – DHZ Lúčka. Obec Lúčka predstavuje vidiecky typ poľnohospodárskej obce, v ktorej sa spája pekné životné prostredie s dobrým občianskym vybavením. V obci rastú lipy, ktorých vek sa odhaduje na vyše 200 rokov. Plynofikácia prebehla v roku 1998 a pred dokončením je vodovod a tlaková kanalizácia. Je tu i potenciál pre rozvoj agroturistiky vidieckeho významu.

Poloha obce a charakteristika
Obec Lúčka sa nachádza v okrese Svidník. Rozprestiera sa na úpätí Nízkych Beskýd, v dolnej časti údolia Tople na sútoku riek Topoľa, Čurlík a Čepcovského potoka. Rovinatý až mierne zvlnený povrch chotára tvoria štvrtohorné náplavy štrkov a pieskov a vrstvy treťohorného flyšu.
Sídlo sa nachádza na dôležitom cestnom ťahu medzi Prešovom a Giraltovcami /smer hraničný prechod s Poľskom/ v nadmorskej výške 200m. Obec má vidiecky charakter. Katastrálne územie obce predstavuje poľnohospodársku krajinu nezalesnenú s prevažným využitím ornej pôdy a pasienkov. Prevážna časť ornej pôdy vo východnej časti katastrálneho územia je odvodnená. Pasienky sa nachádzajú v severnej časti katastrálneho územia. Prírodné podmienky pre rozvoj poľnohospodárskej výroby sú vo vysokej miere závisle od klimatických podmienok, ktoré sa dajú charakterizovať ako mierne chladné. Priemerná ročná teplota je 8 °C a priemerný ročný úhrn zrážok je 600-700 mm. Prevládajúcim druhom pôdy v katastrálnom území obce sú pôdy hlinito-piesočnaté v ktorých sa darí najmä koreňovej zelenine, kapuste a ovocným stromom hlavne jabloniam a hruškám. V dávnejšej minulosti bola obec známa skôr poľnohospodárskou ako remeselníckou tradíciou.

Obyvateľstvo
Počas prvého sčítania ľudu /1787/ bolo v obci 16 domov a 114 obyvateľov, podľa súpisu z roku 1828 20 domov a 175 obyvateľov, roku 1910 mala obec 162 obyvateľov. Pre populačný vývoj na Slovensku je charakteristický dlhodobý pokles sobášnosti, pôrodnosti a plodnosti. Tento trend v náväznosti na neuspokojivý vývoj úmrtnosti mal za následok postupné znižovanie prirodzeného prírastku až do takej miery, že v rokoch 2001 – 2003 došlo na Slovensku k úbytku obyvateľov z prirodzeného pohybu, keď počet živonarodených detí bol nižší ako počet zomretých osôb.

Súčasní obyvatelia , ich počet a charakteristika
V súčasnosti je obec samostatnou správnou jednotkou. K 31.12.2012 mala obec 528 obyvateľov. Z toho 261 mužov a 267 žien. Priemerný vek obyvateľov je 31,5 rokov. 98% občanov obce sa hlási k slovenskej národností. Náboženské zloženie občanov obce : 91% – Rímskokatolícka cirkev, 5% – Evanjelická cirkev AV, 2% – Gréckokatolícka cirkev, 2% – bez vyznania V obci je 12%-tná miera nezamestnanosti.

Významné objekty v obci

Obecný úrad a Kultúrny dom
Pôvodná budova obecného úradu a sála KSB bola postavená v roku 1957. V roku 1987 prebehla prvá rozsiahla rekonštrukcia. V roku 2010 prebehla ďalšie rozsiahla rekonštrukcia a modernizácia. V podkroví prednej časti budovy boli vytvorené nové priestory – kancelárie obecného úradu ako administratívne centrum obce. Pôvodná prízemná časť budovy po rekonštrukcií slúži ako samostatné kultúrne centrum obce.

Materská a Základná škola
Pôvodne samostatná budova materskej školy bola postavená v roku 1978 ako dvojtriedna MŠ. V tom čase navštevovali MŠ detí z obce Lúčka spoločne s deťmi zamestnancov vtedajších Kožiarských závodov v Giraltovciach. Následne MŠ fungovala ako jednotriedna len pre deti obce. V roku 1993 bola v budove na I. poschodí zriadená jednotriedna základná škola a od roku 1994 je v spoločnej budove na poschodí dvojtriedna ZŠ a na prízemí jednotriedna MŠ. Pri materskej škole je zriadená Školská jedáleň, ktorá je spoločná pre deti MŠ, žiakov ZŠ zamestnancov školy a je k dispozícií odber jedlá pre dôchodcov. Pri základnej škole je zriadený Školský klub detí. V areály školy bolo v roku 2010 vybudované nové detské ihrisko, ktoré slúži deťom MŠ, ZŠ ale aj ako oddychové centrum pre širokú verejnosť – mladé rodiny s deťmi.

Kostol Nanebovzatej Panny Márie
Rímsko – katolícky kostol Nanebovzatej P. Márie bol postavený v roku 1993.

Dom Nádeje
Výstavba Domu nádeje bola ukončená v auguste 2008. Jej súčasťou je pôvodná veža tzv. zvonica postavená v auguste 1969. Dom nádeje sa nachádza v areály miestneho cintorína. Z veže je rozsiahly výhľad na panorámu obce a jej okolie.

LUŽANY PRI TOPLI

Lužany pri Topli sú neveľkou šarišskou dedinou v susedstve mesta Giraltovce. Dolinou Tople prechádzala v minulosti dôležitá obchodná cesta, a tak nie je náhoda, že v obci sa našiel poklad so striebornými mincami. Obec je známa jazdeckým športom, fungujú tu stolnotenisový klub a dobrovoľný hasičský oddiel. V čase Vianoc sa udržiavajú tradičné kolednícke akcie. Obec ma priame autobusové spojenie s mestom Giraltovce. Pešia turistika sa dá realizovať aj cez lanovú lávku, ktorá spája brehy Tople. V súčasnosti majú Lužany pri Topli okolo 250 obyvateľov, ktorí tu žijú v pokojnom vidieckom prostredí. O tom, že okolie Lužian pri Topli bolo osídlené už v praveku, svedčia mohyly východoslovenského typu objavené v chotári severovýchodne od obce. Najstaršia zmienka o dedine Lužany pri Topli pochádza z roku 1370. Vtedy palatín kráľa Ľudovíta Veľkého potvrdil dohodu medzi komlošskými zemiankami a drienovskými šľachticmi. Podľa nej zemianky Alžbeta a Katarína, dcéry Lacka, syna Jaroslava z Komloša (dnes Chmeľovca) prepustili šľachticom Abovcom z Drienova svoje veno z majetkov Marhane, Lascova a Lužian. Z tejto správy je jasné, že dedina existovala už skôr. Od roku 1370 teda dedina patrila šľachticom z Drienova, neskôr šľachticom zo Sečoviec a Šemše. V najstarších písomných pamiatkach sa dedina vyskytuje pod názvom Longh. Je to dôkaz toho, že Lužany založili poľskí prisťahovalci, prípadne prvý tunajší dedičný richtár bol Poliakom, pretože z jazykovedného hľadiska je tento názov s nosovkou prejavom poľštiny. Výstižne vyjadril lužný ráz miesta, v ktorom dedina vznikla. Slovenské názvy Lužany, Lužanka poznáme už z 15. storočia (napríklad z roku 1427 alebo 1449), ale aj z neskoršieho obdobia. Podľa daňových záznamov z roku 1427 boli Lužany pri Topli stredne veľkou dedinou. V roku 1600 tu stálo len 10 poddanských domov a pravdepodobne aj vodný mlyn. Podľa súpisu z roku 1712 bolo v Lužanoch len 9 poddanských domácností. Roku 1786 tu v 30 domoch žilo 213 obyvateľov. Do roku 1828 sa počet domov iba nepatrne zvýšil. Obec s 32 domami mala 244 obyvateľov. Šesť mužov z obce sa zúčastnilo bojov v revolučných rokoch 1848/49. V druhej polovici 19. storočia sa tu pre zlé hospodárske pomery veľa ľudí vysťahovalo do zámoria. V roku 1921 tu bolo 152 obyvateľov, o dvadsať rokov neskôr už 240 obyvateľov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom. Šiesti muži z obce sa zúčastnili SNP. V druhej polovici 20.storočia otvorili v obci základnú a tiež materskú školu. Od roku 1979 tu stojí aj nový kultúrny dom. Obec sa stála známa tradičnými jazdeckými pretekmi.

Súčasnosť
Lužany pri Topli ležia v Ondavskej vrchovine, súčasti Nízkych Beskýd, na nive a nízkej terase Tople, v nadmorskej výške okolo 180 m, blízko mesta Giraltovce. Povrch odlesneného chotára tvorí prevažne rovina. V súčasnosti tu vo vyše 70 domoch žije 256 obyvateľov.
Obec je splynofikovaná a má vlastnú ČOV. Okrem poľnohospodárskeho družstva tu pôsobí súkromný jazdecký klub, ktorý sa špecializuje na chov koní, čím nadväzuje na dlhoročnú tradíciu. Každoročne v spolupráci s obecným úradom organizuje jazdecké preteky. V športovej oblasti dosahuje priaznivé výsledky miestny stolnotenisový klub.

Zaujímavosti:
Tohto roku uplynie presne 635 rokov odvtedy, čo sa prvýkrát v písomnej podobe spomínajú Lužany pri Topli. Bolo to v listine, ktorú potvrdil uhorský palatín na dvore kráľa Ľudovíta Veľkého. Dedinu by ste v nej našli ešte pod jej najstarším názvom Longh.

MARHAŇ

Obec Marhaň bola založená na významnej krajinskej ceste, ktorá viedla údolím rieky Tople. Do Marhane ústila spojnica od ďalšej krajinskej cesty vinúca sa údolím rieky Sekčov. V dobových písomných prameňoch sa táto cesta nazývala Marhaňská. Výhodná zemepisná poloha na križovatke dvoch krajinských ciest predurčila sídlisku jeho ďalší vývoj. V písomnostiach z 13. a 14. stor. sa najčastejšie vyskytuje dedina pod názvom Margonya, čo je maďarizovaný tvar pôvodného slovenského názvu Margoň. V určitých obmenách sa používali aj tvary ako: Margana, Margala, Marguna a pod. Prvá písomná zmienka o obci je donácia kráľa Ladislava IV. z r. 1277, v ktorej daroval Marhaň a ďalšie dediny v Šariši šľachticovi Ottovi z Biebersteinu. V 80 tych rokoch 13. stor. však už obec bola vo vlastníctve šľachtica Jaroslava a jeho synov, ktorí postavili v Marhani kúriu a názov obce používali v prídomku. Majiteľmi obce boli len do r. 1299, kedy ju Jaroslavov syn Mikuláš predal za 200 hrivien striebra Petrovi, synovi Juraja z Drienova. K Marhani patrili vtedy aj obce Lascov a Brezov. V prvej polovici 14. stor. vznikli nové dediny Matovce, Giraltovce a Francovce, čím sa vytvorilo marhaňské panstvo. Šľachtici z Drienova boli vlastníkmi uvedeného panstva do pol. 15. stor., kedy táto vymrela. Od pol. 15. do konca 16. stor. postupne panstvo patrilo šľachticom zo Sečoviec, Šemše, Vernerovcom, Bátoriovcom, Šošovcom a Bornemisovcom. Podľa niektorých starších poľských historikov sa v Marhani narodil Štefan Bátori, sedmohradské knieža a neskorší poľský kráľ.

Obec Marhaň bola založená v historickom stredoveku. Najstaršou známou vlasťou našich predkov bola nížina medzi riekami Vislou a Volgou. Odtiaľto sa presťahovali na západ a na juh, teda aj do Uhorska a to v 6. a 7. storočí. Na konci 9. storočia prišli na Uhorskú dolnú zem bojovní Maďari a vytisli Slovanov do Karpatských hôr. Pravdepodobne sa tak dostali naši predkovia na dnešné územie, kde obrábali ornú pôdu a založili aj obec Marhaň. Názov obce pochádza buď od ich prvého majiteľa, alebo ich veliteľa. Isté je, že Marhaň na konci 13. Storočia už bola založená a na to je aj písomný dôkaz, ktorý uvádza Alexander Tóth vo svojom veľkom monografickom diele „Sárosvármegye monografiája“. V II. zv. Zaznamenáva o Marhani prvé dáta:“ V r. 1299 Margunu odkúpil od Mikuláša, syna Irislavovho Petor z pokolenia Aba“.To znamená, že Marhaň už v r. 1299 bola kúpnopredajným predmetom.

V neskorším období, ju vlastnili rôzne zemanské rodiny. V r. 1427 má Marhaň okolo 20 duší. Od pol. 15.Do konca 16. Stor. postupne panstvo patrilo šľachticom zo Sečoviec, Šemše, Vernerovcom, Báthoryovcom, Šóšovcom a Bernemisovcom. Autor monografie tvrdí, že Štefan Báthory bol otcom Štefana, toho, ktorý bol od r. 1571-1576 sedmohradským a od r. 1572 po vymretí Jágelovcov aj poľským kráľom. Podľa neho, aj poľskí dejepisci tvrdia, že sa kráľ Štefan Báthory narodil v Marhani okolo r. 1540. Je pravda, že Marhaň bola v tom čase naozaj majetkom Báthoryho. Dlhé obdobie bola majiteľom obce rod. Dessewffyovcov. V r. 1734 sa oženil Andrej Dessewffy a ako veno dostal aj marhaňské panstvo. Dal postaviť kaštieľ, ktorý tu dodnes stojí. Z tejto rodiny je snáď najznámejší Aristid Dessewffy – syn Gašpara, ktorý bol v r. 1848 honvédskym generálom, ale bol vojenským súdom odsúdený a 6.9.1849 popravený v Arabe. Jeho telesné pozostatky boli dovezené do tunajšej hrobky. V r. 1899 predal Pavel Dessewffy celé svoje marhaňské panstvo ale aj okolité obce kniežaťu Jánovi Hohentohe – Ochringenovi za 450 000 zlatých. Tak sa na konci storočia skončilo 183 ročné poddanstvo zemanskej rodiny. Nový majiteľ sa o obec dobre staral. Dal postaviť v lese tzv. „Dubiná“ nádherný dvojposchodový kaštieľ s vlastnou kanalizáciou. Táto budova mala podľa zachovaných písomných pamiatok 87+24 oblokov a bola až z Raslavice hory viditeľná. Celá stavba však nebola ukončená a začala sa pomaly rozpadávať. Prízemie a poschodie neboli obývané a v pivničných priestoroch žili chudobné robotnícke rodiny. V. r. 1945 bol rozobratý občanmi na stavbu domov. Úroveň ľudu sa začala pomaly dvíhať a Marhaň začala rozkvitať do tej podoby akú má dnes.

Kultúrna história obce
Kultúrny život v našej obci bol bohatý už v minulosti, o čo svedčí aj to, že sa už v roku 1937 nacvičila Miestna jednota slovenského roľníctva divadelné predstavenie „ Starý zaľúbenec“ a „ Dve srdcia o tri štvrte na sedem“. Hralo sa dva dni. Prvý deň pre miestnych občanov a druhý pre obyvateľov z okolia. Kultúrna činnosť bola teda živá. Stalo sa peknou tradíciou nacvičiť každoročne aspoň dve divadelné hry, ba dokonca v roku 1940 MOMS (Miestny odbor Matice slovenskej) nacvičil 6 divadelných hier. V roku 1943 v dňoch 25. a 27. Februára boli „Topľan“, ktoré však pre rekonštrukciu miestneho kaštieľa bolo zatvorené. O tom, že naši obyvatelia sa radi zabávali, svedčia aj piesne charakterizujúce marhaňských obyvateľov v širokom okolí. Z nich najznámejšia je „A poniže Marhani“ a tanec „Marhaňská“. Najčastejšie sa tancovali valčík, Maďar, bašistovská, kuríkrik, mazúrka, polka a čardáš. Tieto dávne tradície sa podujali oživiť aj ženy z Marhane, ktoré pod vedením pani Švecovej založili v roku 1983 spevácku skupinu, reprezentujúcu nás na prehliadkach ľudových piesni v okrese. Zakladajúce členky: Alžbeta Švecová, Mária Šestáková. K nim sa pridali aj Viera Strončeková, Mária Daňková, Alžbeta Motýľová a Mária Gabužďová. Neskôr bola založená aj mužská spevacká skupina pod vedením Jozefa Foltina. Zakladajúci členovia boli Jozef Foltin, Milan Šalata, Tomáš Šesták, Viliam Kelemen, František Kelemen, Ladislav Motýľ, Vincent Bednár, Imrich Eštvanik a harmonikár Milan Marcinek. Svoje spevácke umenie dokazujú na „Prehliadke Ľudového spevu“, ktorá sa koná každoročne v auguste v zrekonštruovanom miestnom kaštieli. Prvý ročník tejto prehliadky sa uskutočnil v auguste v roku 1990, kde sa okrem našich speváckych skupín predstavili a súbory z okolitých obcí. Usporiadanie týchto slávnosti sa stalo tradíciou. O pozdvihnutie kultúrnej úrovne svojho obyvateľstva sa snaží Obecný úrad aj nákupom novej literatúry do Miestnej ľudovej knižnice, ktorá je nositeľkou titulu „Vzorná Knižnica“ a v súčasnosti má 9784 zr. Kníh.

MATOVCE

Poloha širšie väzby
Záujmové územie sa nachádza na severovýchode Slovenskej republiky blízko hraníc s Poľskou republikou. Severovýchodné Slovensko charakterizuje malebná zvlnená krajina Nízkych Beskýd. Ich súčasťou je aj Ondavská vrchovina, ktorej hlboké lesy siahajú až na hraničný hrebeň Karpát. Pod nimi sa rozkladajú lúky, v nižších polohách prechádzajúce do kultúrnej krajiny s obrábanými poliami. V doline Radomského potoka stekajúcej z Karpatských hôr vznikla osada, ktorá v premenách času vyrástla na dnešnú obec Matovce.

Fyzickogeografická charakteristika územia
Po stránke štruktúrnej sú Bukovské vrchy súčasťou mohutnej geologicko tektonickej zóny vonkajších Karpát – flyšového pásma patriaceho do Dukelsko – bukovskému flyšu. Z geologického hľadiska patrí riešené územie Dukelskej jednotke, budovanej výhradne sedimentárnymi komplexmi. Litologicko – stratigrafický profil Dukelskej jednotky je neporušenou postupnosťou vrstiev ( Lupkovské, Cisnianske, Povenilitové, Papinské, Menilitové, Cergovské ) od Cemnomanu ( stredná trieda do spodného oligocénue ) paleogén.
Riešene územie po geomorfolickej stránke predstavuje oblasť Ondavskej vrchoviny, ktorá je súčasťou subprovincie Nízkych Beskýd. Nachádza sa na severovýchode Slovenskej republiky.
Výšková členitosť v riešenom území je dokumentovaná rozdielom medzi najnižšie položeným bodom, ktorý sa nachádza na Nive Radomského potoka 230 m n. m. a najvyššieho bodu 410 m n. m. Hydrografický je riešené územie odvodňované tokom Radomského potoka, ktorý sa vlieva do rieky Topľa. Celá vodná sústava patrí do povodia Bodrogu. Hraničný chrbát medzi Poľskom a Slovenskom je zároveň hlavným európskym rozvodím medzi Čiernym morom a Baltským morom.

Klimatické pomery
Vymedzenie klimatických oblastí sa zakladá na typizácii klímy, konštruovanej na základe teploty a vlahovej charakteristiky. Teplá a mierne teplá klíma sa ohraničuje izolíniou 50 letných dní v roku a mierne teplá oproti chladnej oblasti júlovou izotermou 16° C. Na detailnejšie delenie oblasti sa použil index zavlaženia. Záujmové územie patrí do mierne teplej oblasti a leží na rozhraní oceánskeho kontinentálneho podnebia.

História sídla:
Prvé písomné údaje o Matovciach sú z roku 1381, kde sa spomína, že obec patrí do Makovického hradného panstva Radoma. Je známe, že Makovicu dostali v roku 1364 šoltýsi od kráľa Ľudvíka Veľkého, v roku 1427 boli tunajšie sedliacke domácnosti zdanené od 21 port. Od stredoveku patrila panstvu Bornemisszovcom, Boczkaiovcom, Rákocziovcom, Illésházyovcom a iným zemepánom. Obyvatelia sa v minulosti živili prácou v lesoch, poľnohospodárstvom, chovali dobytok. Do roku 1918 obec administratívne patrila do Šarišskej stolice. Neskôr do roku 1960 patrila obec administratívne okresu Giraltovce, v roku 1960 – 1968 okresu Bardejov. Od roku 1968 okresu Svidník.

Obyvateľstvo – miera ekonomickej aktivity
Demografická krivka v obci Matovce mala od roku 1869 až do roku 1970 klesajúci charakter. Bolo tu citeľné vysťahovalectvo. V obci je malý rozvoj bytového fondu. Aktivity v oblasti cestovného ruchu nie sú doposiaľ adekvátnym prínosom rozvoja. Rozhodujúcim faktorom ekonomickej prosperity územia s ohľadom na prírodné atraktivity bude rozvoj cestovného ruchu – agroturistika, malého stredného podnikania, rozvoj služieb. Tieto aktivity sú podmienené vybudovaním, resp. dobudovaním technickej infraštruktúry a masívnej podpore vidieckej rekreácie a turizmu. Obec založili na zákupnom práve na území panstva Radoma v druhej polovici 14. storočia. Obec je doložená z roku 1423 ako Matheywagasd, neskôr ako Matheugasa (1427), Matyowcze (1773), Maťovce (1808), Matovce (1927), Popradzaza (1346); maďarsky Mátévágás. V roku 1427 mala obec 21 port. Patrila drienkovským Abovcom, neskôr Kapyovcom, Péchyovcom, Sémseyovcom, Bánovcom. V roku 1787 mala 27 domov a 186 obyvateľov, v roku 1828 mala 27 domov a 223 obyvateľov. Pracovali v lesoch. V polovici 19. storočia sa mnoho obyvateľov vysťahovalo. Vysťahovalectvo pokračovalo aj za I. ČSR. Pôdu obrábali súkromne hospodáriaci roľníci. Časť obyvateľstva bola zamestnaná v Giraltovciach, Košiciach a na okolí.

MIČAKOVCE

Erb obce: V zelenom štíte nad zlatým (žltým) mlynským kolesom na striebornom (bielom) brvne je strieborný (biely) kolovrátok, po bokoch sprevádzaný zlatými (žltými) priklonenými snopmi bezostých klasov.

Poloha a prírodné podmienky
Obec Mičakovce leží v najjužnejšej časti okresu Svidník, v centrálnej časti Prešovského kraja, v severovýchodnej časti Slovenskej republiky. Územie, okrem malej časti roviny popri rieke Topľa, je pestré a členité, vychádzajúce do pahorkatín. Priemerná nadmorská výška je od 170 ( najnižší bod mikroregiónu) do 410 m. n. m. Popri obci preteká rieka Topľa v smere zo severu na juh odvádza vody z rieky Radomka, potokov Kobylnica, Šandrov a ostatných malých miestnych potokov. Prudké návalové dažde spôsobujú povodne a nemalé škody na majetku občanov aj obce. Geomorfologicky sa obec rozprestiera v južnej časti Nízkych Beskýd. Horniny vznikli pre 67 až 23 miliónmi rokov v geologickom období treťohôr. Flyšové súvrstvie tvoria ílovce a pieskovec. Výsledkom pôsobenia činiteľov ako je mráz, vody, teplo a gravitácia sa vo štvrtohorách na pôvodných flyšových útvaroch vytvorili svahové uloženiny – hliny, náplavové uloženiny Tople a ostatných tokov – štrky a hlinito-piesčitá zemina. Obec leží v miernom teplotnom pásme, klíma je zaradená do teplého horského klimatogeografického typu. Podnebie je vnútrozemské, silno ovplyvňované nadmorskou výškou. Priemerná teplota v najchladnejšom mesiaci v roku – v januári je – 4 až – 5 °C. Najteplejšie sú mesiace júl a august. V júli sa priemerná teplota pohybuje v rozpätí 18 až 19 °C. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 6 až 8 °C. Teplota nad 25 °C je 50 až 80 dní v roku. Množstvom zrážok sa Mičakovce so svojím katastrom charakterizujú ako mierne vlhké a chladnejšie. Ročne tu padne priemerne 650 až 700 mm zrážok. Najdaždivejšie sú letné mesiace jún, júl, jesenné október a november. Zrážok v zime je v porovnaní s letom a jeseňou pomerne málo a najviac sa vyskytujú v mesiaci február. Snehová pokrývka trvá okolo 60 dní v roku.

Veterný systém je skoro rovnaký ako na celom území Slovenska. Prevládajú vetry severných a južných smerov. Na základe teplotných kritérií, vlahových pomerov a ostatných ovplyvňujúcich činiteľov patria Mičakovce do teplej oblasti, okrsku mierne teplého.

Charakteristika obce
Mičakovce existovali už pred rokom 1390 a patrili šľachticom z Rozhanoviec ako majetková súčasť ich panstva Čičva, resp. Vranov. V roku 1390 ich zobrali Cudarovci a pripojili k panstvu Makovica, proti čomu protestovali šľachtici z Rozhanoviec. Vtedy vznikli aj prvé správy o dedine. Mičakovce založili usadlíci so šoltýsom podľa zákupného práva okolo polovice 14. storočia na území hradného panstva Čičva, resp. Vranov. Aj v 15. a 16. storočí zostali majetkovou súčasťou panstva Vranov, resp. Skrabské a vo vlastníctve šľachticov z Rozhanoviec a Bátoriovcov. Mičakovce boli malou dedinou. Okrem rodiny šoltýsa tam v 14. až 16. storočí bývalo len niekoľko poddanských domácností, sedliakov a želiarov. Napríklad v roku 1600 okrem domu šoltýsa tu stáli iba dva obývané poddanské domy.

TARBAJ
Tarbaj je miestnou časťou, patriacou do katastrálneho územia Mičakoviec. Tarbaj leží južne od Mičakoviec pod ústím Kobylnického potoka do Tople. Prvá zmienka o Tarbaji pochádza až z roku 1499. Vznikol okolo polovice 15. storočia na území panstva Vranov. Je najmladšou osadou, resp. dedinou v ZMT. Tarbaj bol v 15. a v 16. storočí majetkovou súčasťou panstva Vranov, resp. Skrabské. Bol malou dedinou, okolo roku 1600 tu stáli len dva poddanské domy.

Administratívne začlenenie:
Obec Mičakovce sa nachádza v Prešovskom kraji, v okrese Svidník. Od roku 1850 až do roku 1960 patrila pod okres Giraltovce Jej kataster susedí s Prosačom a Ďurďošom v okrese Vranov nad Topľou a s obcami Kobylnice, Železník a Giraltovce vo Svidníckom okrese.V obce je sídlo obecnej samosprávy, časť jej administratívnych povinností je presunutých pod Spoločný obecný úrad do Giraltoviec.

GIRALTOVCE

Erb obce: V zelenom štíte je veľký zlatý, dvakrát previazaný snop, právo sprevádzaný strieborným pravošikmým kosákom na zlatej rukoväti. Znamenie erbu tvorí roľnícka symbolika podľa odtlačku pečatidla obce z roku 1848. Erb bol prijatý obecným zastupiteľstvom v roku 1996 a je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslom HR: O-30/1996. Autormi erbu sú Leon Sokolovský, Sergej Pančák a Peter Kónya.

Obec Okrúhle sa nachádza v Nízkych Beskydách. Je sídlom Radomsko- makovického mikroregiónu. Ide o jednu z najväčších obci v okolí, ktorá existovala už v 11.storočí. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1394. Dnes je jej súčasťou aj obec Šapinec, ktorá vznikla v 16. storočí, a dnes má prevažne chalupársky charakter. V Okrúhlom sa nachádza rímskokatolícky kostol Sv. Martina. Postavený bol v roku 1902 na mieste pôvodného svätostánku. V obci Šapinec nájdete pamiatkovo chránený gréckokatolícky Kostol Sv. Kozmu a Damiana. Miestnym obyvateľom aj obyvateľom okolitých obcí slúži základná škola, materská škola, matrika, pošta a zdravotné stredisko. Je tu kultúrny dom, dom smútku a športový areál. V Okrúhlom sa zachovalo niekoľko pôvodných rodinných domov a hospodárskych stavieb. K najvzácnejším patrí stará sýpka. V katastri funguje poľnohospodárske družstvo a píla. Obec je rodiskom Michala Bosáka, amerického bankára a organizátora slovenského kultúrneho života v USA. Osídlenie koncom eneolitu, začiatok doby bronzovej – skupina východoslovenských mohýl, spomína sa v roku 1394. Svedčí o tom skupina východoslovenských mohýl tiahnúcich sa v smere Okrúhle – Šapinec – Kožany hrebeňom pohoria Radumky. Preskúmané mohyly v minulosti v roku 1940 vydali dôkazový materiál z tejto doby. Nachádzajú sa tu aj vojenské zákopy z 1. svetovej vojny. Obec vznikla na území panstva Radoma v roku 1414. Patrila aj panstvu Makovica. V roku 1427 mala 47 stavenísk. Koncom 15. storočia bola po páde poľských hraníc vyľudnená. Záznamy z roku 1492 sa stručne zmieňujú o spustošení makovického panstva. Za poľského ťaženia v rokoch 1490-1492 kedy boli vypálené a úplne zničené aj obce Okrúhle a Štefurov. V 17. storočí boli zemepánmi Rákocziovci, v 18. storočí Szirmayovci, Asperontovci. V roku 1787 mala obec Okrúhle 47 domov a 392 obyvateľov, v roku 1828 49 domov a 369 obyvateľov. K 30. júnu 1948 bolo 529 obyvateľov. Občania sa zaoberali povozníctvom a predajom obilia. V 19. storočí sa zaoberali aj ovocinárstvom. Za 1. ČSR bola vúčšina obyvateľov zamestnaná na veľkostatku, v západnej časti obce sa ľudia zaoberali roľníctvom. Do roku 1945 boli v prevádzke liehovar a parná píla a v roku 1956-1957 prestal pracovať aj mlyn. Z pekného kaštieľa sa zachovali iba časti hrubého múra, ktorý tvorí dodnes steny rodinného domu. Namieste starého kostola z roku 1750 bol v roku 1902 postavený nový rímsko-katolícky kostol sv. Martina z Tours. Pôvodný názov obce Okrúhle bolo v roku 1414 Kerekreth. Od roku 1773 Okrúhle, odvodeniny mien okruhliansky, Okruhľan, Okruhľanka. Maďarský názov bol Kerekrét

RADOMA

Erb obce: V modrom štíte na zvlnenej zelenej pažiti vyrastajú štyri zlaté klasy. Naľavo od nich je stojaci striebroodetý muž v čiernom klobúku a krpcoch. Ľavicou sa opiera o striebornú palicu. Nad zlatými klasmi je obrátený strieborný polmesiac. To všetko je prevýšené striebornými hviezdami v horných rokoch štítu. Znamením erbu je poľnohospodársky a zamestnanecký motív podľa odtlačku pečatidla zo začiatku 19. storočia na písomnosti z roku 1854. Erb je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslom HR: R-53/1997. Autormi erbu sú Jozef Petrovič a Mikuláš Lovacký.

Obec leží v Nízkych Beskydách v nadmorskej výške okolo 220 m. Sídlisko jestvovalo už pred 11. stor., bolo najstarším slovenským sídliskom v priľahlom okolí. Tamojší obyvatelia vybudovali a využívali pred 12. stor. blízke Hradisko. Prvý písomný doklad o dedine pochádza z r. 1274. Odvtedy patrila zemanom Tekulovcom a bola strediskom ich panstva Radoma. V r. 1427 v Radome hospodárilo do 90 poddanských domácností. Neskôr sa počet obyv. a domov výrazne menil. V r. 1492 boli v sídlisku len 2 obývané domy, v r. 1600 bolo asi 24 domov, možno aj mlyn. V r. 1715 až 1720 tu postupne hospodárilo 16 až 11 poddanských domácností, v r. 1828 bolo 56 domov a 429 obyv., v r. 1900 bolo 443, v r. 1970 597 obyv. Rím. kat. kostol postavili v r. 1795.

Dejiny
V roku 1274 kráľ Ladislav IV. daroval radomský majetok bratom Itemerovi Uzovi a Štefanovi z roku Tekule. Pri tej príležitosti vznikla listina, v ktorej je darovaný majetok charakterizovaná ako roľnícky obrábaný, ale aj miesto častých lovov. Z toho je zrejmé, že na darovanom majetku jestvovalo radomské sídlisko pred rokom 1274. Napokon v listine z roku 1277 je Radoma jednoznačne uvedená ako dedina. V písomnostiach z 13.-16. storočia sa vyskytuje len pod názvom Radoma a v jeho pravopisných obmenách. Pozoruhodné je, že nemá maďarský variant. Pravdepodobne pre ľahkú výslovnosť v maďarčine, ale aj pre nejasný obsah už aj vtedajším Slovákom. Treba upozorniť, že v 14. storočí sa názov Radoma vzťahoval aj na panstvo, ku ktorému patrili majetky a dediny v strednej a hornej časti doliny Radomky.Starobylý názov a rozvinutosť dediny v 13. storočí vedú k názoru, že Radoma je najstaršou dedinou v doline Radomky a patrí k najstarším v okolí a severnom Šariši vôbec. Jestvovala nepochybne pred 11. storočím. Východne od Radomy bolo hradisko k torom zostal názov, dnes už patriaci k osade Hradisko. Tamojšie hradisko nepochybne vybudovali obyvatelia Radomy, ktorým slúžilo pre 11.-12. storočím. Podľa obsahu uvedenej listiny Radoma do roku 1274 patrila uhorským kráľom a od roku 1274 zemanom Tekulovcom. Avšak listina kráľa Ladislava IV. informuje v tom, zmysle, že Radomu a iné dediny v severnom Šariši udajne už kráľ Štefan V. (1270-1272) daroval Ottovi z Biebersteinu, a kráľ Ladislav IV. tie dediny, teda aj Radomu, Ottovi v roku 1277 znova daroval.Obsah listiny sa však prieči zistiteľným skutočnostiam a ustanovenie o darovaní majetkov v roku 1277 sa neuskutočnilo. Radoma od roku 1274 patrila Tekulovcom. Synovia Itemera v roku 1298 predali svoju časť radomského majetku šľachticovi Sinkovi, synovi Tomáša, vlastníkovi panstva Šebeš, ale radomské panstvo aj v prvej polovici 14. storočia patrilo Tekulovcom. V 40-tych rokoch časť radomských majetkov patrila šľachticovi Zonkovi, ktorú kráľ Ľudovít v roku 1352 daroval Petrovi Cudarovi. Cudarovci neskôr získali alebo zabrali tekulovský časť a pripojili ju k panstvu Makovica. V 20-rokoch 15. storočia časť Radomy patrila šľachticovi z Drienova. V druhej polovici 15. a v 16. storočí celá Radoma bola majetkovou súčasťou panstva Makovica. Patrila k slovenským dedinám panstva. Radomské sedliacke domácnosti okrem richtárovej v roku 1472 zdanili od 80 port, takže Radoma bola najväčšou dedinou v okolí. Neskôr sa časť sedliakov odsťahovala, ale najviac ich zutekalo, prípadne zahynulo počas vpádov poľského vojska v rokoch 1471-1472 a 1491-1492. Po nich v roku 1492 zostali v Radome len dve sedliacke domácnosti, lebo 30 nedávno dedinu opustilo. V dedine bol ja mlyn. Cudarovci, aby podporili obnovenie dediny poskytli pravdepodobne usadlíkom zákupné práva. V 16. storočí tu už žila domácnosť šoltýsa. Sedliacke domácnosti v rokoch 1548, 1567 a 1588 zdanili od 2,5, 3, resp. 4 a ¾ porty, pričom v roku 1567 štyri domácnosti hospodárili na polovičných a štyri na štvrtinových usadlostiach. V uvedených rokoch tu boli 4, 8 a žiadna želiarska domácnosť. V roku 1600 sídlisko pozostávalo z 23 obývaných poddanských domov, domu šoltýsa, prípadne aj mlyna.V 16. storočí v Radome postupne pribúdalo sedliackych domácností a domov, takže koncom 16. storočia bola stredne veľkou dedinou. Mala takmer výlučne poddanské obyvateľstvo. V 17. storočí patrila Rákócziovcom, v 19. storočí Szirmayovcom a iným. Roku 1787 mala 45 domov a 413 obyvateľov, 1828 56 domov a 429 obyvateľov. Obyvatelia Radomy sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a pracovali v lesoch. V rokoch 1850-1880 sa mnohí vysťahovali. Obec si zachovala poľnohospodársky ráz aj po 1918. JRD bolo v obci založené v roku 1959. Časť obyvateľstva pracuje v priemyselných závodoch v Giraltovciach, Svidníku a Košiciach.

SOBOŠ

Malebná obec Soboš leží v južnej časti Nízkych Beskýd. Pretekajú ňou viaceré potôčiky ústiace do Radomky. Obec bola založená na zákupnom práve a neskôr dosídlená valašským ľudom. Najstarší písomný doklad o sídle na tomto území pochádza z roku 1390. Patrilo panstvu Makovica a neskôr šľachtickému rodu Bánovcov. Počas prvého sčítania ľudu v roku 1787 mala obec 37 domov a 264 obyvateľov. Živili sa poľnohospodárstvom, rybárstvom, lesnými prácami a chovom dobytka. V súčasnosti v obci žije len 141 obyvateľov. Už v 14. storočí bol v dedine drevený rímskokatolícky kostol. Stál tu i vodný mlyn, ktorý sa stal námetom erbu obce. Sakrálnou dominantou Soboša je gréckokatolícky Chrám Sv. Kozmu a Damiána. Pochádza z roku 1880. Vyniká nielen exteriérom, jeho vnútro zdobí nádherný ikonostas. Pravoslávni veriaci majú takisto svoj svätostánok. V obci sa darí chovu oviec a koní. I vďaka tomu sa tu v posledných rokoch rozvíja vidiecky turizmus.

ŠTEFUROV

Obec založili na zákupnom práve v 1. polovici 14. storočia na území panstva Radoma. Obec mala 20 port. Obec je doložená z roku 1414 ako Stuferka, Stwfurka, neskôr ako Stofurov (1773), Staffaro (1786), Stefurov (1808); maďarsky Stefuró, Istvánd. Obec patrila panstvu Makovica. Koncom 15. storočia po vpádoch poľských vojsk sa vyľudnila. Od 16. storočia bola majetkom Bornemissovcov, Bocskayovcov, Rákócziovcov, v 18. storočí Illésházyovcov. V roku 1787 mala obec 39 domov a 273 obyvateľov, v roku 1828 mala 42 domov a 337 obyvateľov. Pracovali ako roľníci, chovali dobytok, zaoberali sa plátenníctvom a tkáčstvom. Za I. ČSR tu mala silné pozície MO KSČ (Mestská organizácia Komunistickej strany Československa). V rokoch 1943 – 44 pôsobili v chotári partizánske skupiny. Väčšina obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch vo Svidníku, Prešove a Giraltovciach.

VALKOVCE

Poloha a prírodné podmienky
Územie Valkoviec sa nachádza na severovýchode Slovenska, ktoré charakterizuje malebná zvlnená krajina Nízkych Beskýd. Ich súčasťou je aj Ondavská vrchovina, ktorej hlboké lesy siahajú až na hraničný hrebeň Karpát. Oblasť Ondavskej vrchoviny je po geomorfologickej stránke súčasťou subprovincie Nízkych Beskýd. Pod nimi sa rozkladajú lúky, v nižších polohách prechádzajúce do kultúrnej krajiny s obrábanými poliami. Výšková členitosť v riešenom území je dokumentovaná rozdielom medzi najnižšie položeným bodom, ktorý sa nachádza na Nive Valkovského potoka 220 m n. m. a najvyššieho bodu Fircova 402 m n. m. Hydrografický je riešené územie odvodňované tokom Valkovského potoka a prítokmi miestnych potôčikov, s napojením na rieku Radomka prameniacej v Karpátskych horách. Celá vodná sústava patrí do povodia Bodrogu.Záujmové územie patrí do mierne teplej oblasti a leží na rozhraní oceánskeho kontinentálneho podnebia. Podnebie je tu vnútrozemské, mierne vlhké, teplé s priemernou ročnou teplotou 6,7oC. Podľa dlhodobých meteorologických štatistík je najteplejším mesiacom júl s priemernou dennou teplotou 17,9oC a najchladnejší január iba -3,9oC, priemerný ročný úhrn zrážok dosahuje okolo 700 milimetrov, pričom najsuchší mesiac je január, najviac zrážok je v júli a v auguste. Celkovo je možné konštatovať, že z dlhodobého hľadiská dochádza k postupnému poklesu úhrnu zrážok, je značný nepriaznivý jav, bilančný úbytok zrážok je preukázaný v zimnom tak aj v letnom období.

Charakteristika obce – historické a kultúrna dedičstvo
Prvé písomné údaje obce Valkovce sú z roku 1382. Obec založil na zákupnom práve dedičný richtár Valko na území panstva Radoma po roku 1325.V prvej písomnej zmienke sa uvádza, že šľachtici z Drienova sa v uvedenom roku pokonali s príbuznými ohľadne vlastníctva jej časti z dedičných majetkov, ku ktorým patrila aj dedina Valkovce.Je známe, že miestnu časť dostali v roku 1364 šoltýsi od kráľa Ľudvíka Veľkého, v roku 1427 boli tunajšie sedliacke domácnosti zdanené od 15 port a v tomto období boli stredne veľkou dedinou. V 14. – 16. storočí patrili postupne šľachticom z Drienova, Brezovice, Sečoviec, Solivaru, Semše, Budkoviec, ale aj iným. V písomnostiach od 14. do polovice 16. storočia sa vyskytuje pravidelne pod maďarským Walkwaqasa v zmysle Valková Poruba. Názov utvorili a použili zemepáni. Poddaní utvorili ľudoví názov Valkovce, od ktorého vznikol v druhej polovici 16. storočia maďarizovaný tvar Valkocz. Meno Válek, Valko svedčí o tom, že bol slovenského pôvodu. Z obsahu uvedenej správy vyplýva, že Valkovce vznikli pravdepodobne v polovici 14. storočia. V 14.-16. storočí patrili postupne, resp. súčasne šľachticom z Drienova, Brezovice, Sečoviec, Solivaru, Semše, Budkoviec, ale aj iným. V druhej polovici 15. a 16. storočia sa väčšina sedliakov odsťahovala, iní schudobneli a upadli medzi želiarov. V rokoch 1543, 1567, 1588 sedliakov zdanili od jednej, až do dvoch port. Dominantou obce je murovaný gréckokatolícky kostol zasvätený Svätému Lukášovi, ktorý je postavený v roku 1750. Farské matriky sú vedené od roku 1830. Sídlo farnosti je v obci Štefurov. Počas prvého sčítania ľudu v roku 1787 mala obec 29 domov a 200 obyvateľov, v roku 1828 už mala 40 domov a 311 obyvateľov. Postupne v rokoch 1850 – 1890 sa začalo vysťahovalectvo do Ameriky, a neskôr v medzivojnovom období aj do Uruguaja. Obyvatelia sa v minulosti živili poľnohospodárstvom, chovali dobytok. Bolo tu rozšírené domáce pradenie a tkáčstvo, bačkory si obyvateľstvo vyrábalo z teľacej kože, v dedine bola aj panská pálenica. Deti z tunajšej dediny do roku 1938 chodili do školy, ktorá bola v susednej farskej obci Štefurov.

Administratívne členenie
Od polovice roku 1939 patrila obec do Giraltovského okresu a to do roku 1960. Od r.1960 do 1968 patrí k okresu Bardejov, od roku 1968 okresu Svidník. Obec susedí na východe s katastrami obcí Soboš a Okrúhle, prepojenou komunikáciami a na západe hraničí s obcou Štefurov.

ŽELEZNÍK

Erb obce: V zelenom polí štítu nad červenou pätou symbolizujúcom vodnú hladinu dva symetrickú na okrajoch umiestnené zlaté (žlté) Masy, medzi nimi strieborný (biely) strapec hrozna so zlatým (žltým) listom a stopkou.

Poloha a prírodné podmienky
Obec Železník leží v najzápadnejšej časti okresu Svidník, v centre Prešovského kraja, v severovýchodnej časti Slovenskej republiky. Územie tvoria z väčšej časti (najmä v severnej časti) roviny, vychádzajúce na juhovýchode do miernych pahorkatín. Dedina sa rozprestiera na južnom okraji Nízkych Beskýd v doline Tople v nad¬morskej výške 170 – 400 m. Má rozlohu 608 ha. Okolo obce preteká potok Topľa (v smere zo severu na juh). Pri Železníku sa do Tople vlieva potok Topoľa, ktorý tečie zo západu smerom na východ. Prudké návalové dažde spôsobujú povodne a nemalé škody na majetku občanov aj obce. Na území Železníka sa do Tople vlieva aj rieka Radomka. Geomorfologicky sa obec rozprestiera v Nízkych Beskydách, v krajinnom celku Ondavská vrchovina. Predstavuje krajinný celok s typickým flyšovým reliéfom, ktorý charakterizujú hladko modelované tvary. Pre celé územie je typické striedanie pozdĺžnych chrbtov karpatského smeru s pozdĺžnymi brázdami, resp. kotlinami. Horniny vznikli pre 67 až 23 miliónmi rokov v geologickom období treťohôr. Flyšové súvrstvie tvoria ílovce a pieskovec. Výsledkom pôsobenia činiteľov ako je mráz, vody, teplo a gravitácia sa vo štvrtohorách na pôvodných flyšových útvaroch vytvorili svahové uloženiny – hliny, náplavové uloženiny Tople a Topole – štrky a hlinito-piesčitá a tiež piesčito-hlinitá zemina. Obec leží v miernom teplotnom pásme, klíma je zaradená do teplého horského klimatogeografického typu. Podnebie je vnútrozemské, silno ovplyvňované nadmorskou výškou. Priemerná teplota v najchladnejšom mesiaci v roku – v januári je – 2 až – 5 °C. Najteplejšie sú mesiace júl a august. V júli sa priemerná teplota pohybuje v rozpätí 17,5 až 19,5 °C. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 6 až 8 °C. Teplota nad 25 °C je 50 až 100 dní v roku. Množstvom zrážok sa obec so svojím katastrom charakterizujú ako mierne vlhké a chladnejšie. Ročne tu padne priemerne 650 až 700 mm zrážok. Najdaždivejšie sú letné mesiace jún, júl, jesenné október a november. Zrážok v zime je v porovnaní s letom a jeseňou pomerne málo a najviac sa vyskytujú v mesiaci február. Snehová pokrývka trvá 60 až 80 dní v roku. Veterný systém je skoro rovnaký ako na celom území Slovenska. Prevládajú vetry severných a južných smerov. Na základe teplotných kritérií, vlahových pomerov a ostatných ovplyvňujúcich činiteľov patrí Železník do teplej oblasti, okrsku mierne teplého s chladnou zimou.

Charakteristika obce – historické a kultúrne dedičstvo
Obec Železník sa nazýva podľa potoka Železníček, ktorý tečie okolo Brejových a materskej škôlky, cez obec. Vraj už za čias Rimanov na Slovensku vozili rímski vojaci v kočiaroch pod plachtami nielen opál zo Slánskych hôr, ale aj zeminu, ktorá obsahovala železo, do dolných zemí. Na “Babej hure” bol drevený hrad. V obci sa nachádzalo pánske sídlo na kopčeku (pravdepodobne v terajšej Pankuchovej záhrade). Oproti bol cintorín s drevenou zvonicou, ktorá slúžila miestnym osadníkom ako miesto aj pri obradoch, pohreboch, v nebezpečných rokoch moru, vojen, búrok, bo¬lo to aj miesto sobášov, krstov. Táto správa pochádza z ústneho podania 92-ročného muža, ktoré mu vyrozprával jeho dedo zo zápisu (maďarskej reči) u maďarského panovníka Kerveleszyho. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1382.

Administratívne členenie
Od polovice roku 1939 patrila obec do Giraltovského okresu a to do roku 1960. Od r.1960 do 1968 patrí k okresu Bardejov, od roku 1968 okresu Svidník. Obec susedí na východe s katastrami obce Mičakovce na juhovýchode s obcou Ďurdoš na západe s obcou Kračúnovce a severe s mestom Giraltovce.

ŽELMANOVCE

Prírodné podmienky
Želmanovce ležia na východnom Slovensku, v juhozápadnom okraji Nízkych Beskýd v údolí potoka Tople, v Ondavskej vrchovine, 8 km na západ od Giraltoviec, v nadmorskej výške okolo 235 m. Mierne zvlnený pahorkatinný povrch chotára tvorí treťohorný flyš so súvislým pokryvom svahových hlín. Lesný porast s prevahou buka a borovice je v južnej časti. Severne od obce je malý borovicový park.

Charakteristika obce – historické a kultúrne dedičstvo
Je to potočná radová dedina. Kaštieľ na konci obce pochádza z 20. rokov 18. storočia. Jednopodlažná budova so stĺpovým portikom na hlavnej fasáde, zakončeným trojhranným tympanónom. K portiku vedú z cesty voľné schody. V oknách sa zachovali pôvodné, tzv. oštepové mreže. V miestnostiach rovné stropy alebo valené klenby s malými lunetami. Za kaštieľom sa nachádza park. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1371.
Obec sa písomne prvý krát spomína v dokumente z roku 1354, kde kráľ Ľudovít I. nariadil Petrovi Cudarovi, vtedajšiemu županovi Šarišskej stolice, aby vrátil synom Čela, zemanom z Komloša (Chmeľovej) dediny, ktoré im zabral z poverenia kráľa.
Vrátenie sa vzťahovalo aj na dedinu Želmanovce. Z obsahu uvedeného dokumentu je zrejmé, že Želmanovce existovali už v prvej polovice 14. storočia a vyskytuje pod maďarským názvom v zmysle Želmanova Poruba. Z neho vyplýva, dedinu založili usadlíci podľa zakúpeného práva so šoltýsom Želmanom. V neskorších listinách z druhej polovice 14. a prvej polovice 15. storočia sa táto dedina vyskytuje pod druhým maďarským názvom roku 1371 Salamonfalwa v zmysle Želmanova Ves. V listinách z 15. – 16. storočia sa vyskytuje pod tretím maďarským názvom Zalman (1402). Hoci je evidentné, že základom všetkých názvov bolo osobné meno Želman, nemožno zistiť, či ním bol, zeman, alebo šoltýs. V každom prípade obec vznikla v druhej polovici 13. storočia. V 14. storočí patrila obec zemanom z Komloša, v 15. – 16. storočí najmä Bánovcom a Bagošovcom z Kukovej, ale aj Kalnášiovcom a iným.
Tunajšie sedliacke domácnosti boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 21 port, takže Želmanovce boli stredne veľkou dedinou. Neskôr sa väčšina sedliakov odsťahovala alebo stratila pozemky a upadla medzi želiarov. V rokoch 1543, 1567 a 1588 sedliakov okrem richtára zdanili od 5, 3, resp. 2,5 porty, pričom v roku 1567 hospodárilo sedem domácností – richtárova na celej a ostatné na polovičných usadlostiach. V tých rokoch tu bolo 5, 7 a 3 želiarske domácnosti. Sídlisko v roku 1600 pozostávalo zo 7 obývaných poddanských domov. Koncom 16. storočia bola malou dedinou s výlučne poddanským obyvateľstvom. V 19. storočí dedinu mali vo vlastníctve opäť Bánovci. Terajšia podoba názvu obce sa začala používať v 18. storočí (1773 Zelmanowcze) a v roku 1927 sa ustálil názov Želmanovce, maď. Zsalmány.

Administratívne členenie
Od polovice roku 1939 patrila obec do Giraltovského okresu a to do roku 1960. Od r.1960 do 1968 patrí k okresu Bardejov, od roku 1968 okresu Svidník. Obec susedí na východe s katastrom obce na juhu s obcou Dukovce na západe s obcou a severe s obcou Kuková.